Nebolo tomu ale tak vždycky.......
Takmer pred tridsiatimi rokmi som za vlády Jarobeáma II. začal svoju prorockú službu.
Boli to roky prosperity. Medzi Asýriou a Egyptom putovali karavány, odvádzali do kráľovskej pokladnice tučné dane a predávali u nás svoj tovar. Nechávali tu však tiež svojich synov a dcéry i svoje božstvá. Bohovia starých Kanaáncov a Jezábel zlákali srdce môjho ľudu. Oltáre vystavané pre obete za hriech sa stali semenišťom hriechu.
Keby ste prechádzali mojou krajinou dnes, videli by ste sochy a oltáre vo všetkých zelených hájoch. Môj ľud vlastní mnoho oviec a dobytka. Niektorí si myslia, že darcom jahniat, teliat i úrody na poliach je Baal, boh plodnosti. Každé mesto má svoju výšinu, kde ho uctievajú. Tiež neďaleko odtiaľto existuje jedna - v dnešnej dobe sú rozsiate po celej krajine! Občas v noci počujeme rytmus kňažskej hudby a smiech posvätných prostitútok. Pred týždňom obetovali jedni manželia, ktorí bývajú tri domy od nás, Baalovi svojho novonarodeného synčeka!
Asi sa divíte, ako mohol Hospodinov ľud tak klesnúť. Uberá sa nesvätými cestami, pretože sa od Boha odvrátili kňazi! Hriechy národa ich neznepokojujú, ba naopak, zapáčili sa im. Platí stará pravda:
„Akí sú kňazi - taký je národ!"
Kňazi sú skazení, a preto je demoralizovaní i ľud. Hospodin isto bude súdiť! Moju krásnu krajinu delí už len niekoľko málo rokov od skazy pod okovanými čižmami asýrskych bojovníkov.
Áno, pred tridsiatimi rokmi ma Boh povolal za proroka v Izraeli. Môj otec Beer ma spolu s matkou od detstva učili ctiť Hospodina, jediného pravého Boha Izraela, a nenávidieť to teľacie božstvo Jarobeáma I. Každý deň sme sa modlievali. Neustále sme túžili vrátiť sa do chrámu v Jeruzaleme. Každodenne sme spievali Dávidove piesne a dychtili po príchode Mesiáša.
Moja služba bola vždycky ťažká. Prvých desať rokov som čoby horkokrvný mladý muž po dvadsiatke nesmierne horlil pre Hospodina. Moje preslovy boli plné ohňa. Izraelský národ mi nesmierne ležal na srdci. Mrzelo ma, že ľudia na mňa málo dali a všeobecne mnou pohŕdali. Okolo tridsiatky som často trávil mnoho dní na modlitbách a rozjímaním. Cítil som samotu a potreboval som spoločníka. Vtedy na jeseň, keď už prvé mrazíky zafarbili lístie, som šiel so svojimi rodičmi navštíviť Diblaimovu rodinu. Pre množstvo práce som ich nevidel už niekoľko rokov. Práve sa rozvinul živý rozhovor, keď tu okolo prebehla Diblaimova dcéra Gomera. Pamätal som si ju ako pekné dieťa, ale medzitým dospela v nesmierne krásnu ženu. Tvár vo farbe slonoviny lemovala záplava vlasov čiernych ako havranie perie. Jej pôvab ma priam fascinoval, takže som z nej nemohol spustiť oči.
Toho dňa po návrate domov som s otcom hovoril o mnohých veciach. V mysli sa mi však stále vznášal obraz izraelskej krásky s havraními vlasmi. Od tej doby som s rodičmi chodil na návštevy k Diblaimovcom omnoho častejšie. Gomera ma podivne priťahovala.
Jedného dňa ma otec prekvapil návrhom: „Hozeáš, čo keby si sa oženil s Gomerou?" Nepochyboval som o svojej láske k nej, ale niečo ma na nej znekľudňovalo. Ako väčšina dievčat milovala drahé šaty, klenoty a líčidlá. To všetko som prijímal ako súčasť jej ženskosti. Zdala sa mi však skúsenejšia, než zodpovedalo jej veku.
A predsa som ju miloval. Bola to vôľa môjho otca, aby som sa s ňou oženil. Vedel som, že moja planúca láska k Hospodinovi ju odvráti od všetkých zlovoľných ciest. Tiež Boh mi potvrdil, že pre mňa vybral Gomeru.
Uchádzal som sa o ňu s prorockým nadšením. Hospodin ma obdaril schopnosťou poeticky sa vyjadrovať, a tak som Gomeru zaplavoval vzletnými láskyplnými slovami.
A ona mi moju lásku opätovala. Netrvalo dlho a postavili sme sa u hebrejského svadobného oltára, pod baldachýnom posiatym kvetmi, a sľúbili Hospodinovi i sebe navzájom vernú lásku. Spoločne sme vypočuli Božie ustanovenie ohľadne manželstva i pripomienku, že náš zväzok je symbolom vzťahu medzi Hospodinom a Izraelom.
Uviedol som Gomeru do svojho domu. Čítali sme spolu Šalamúnovu Pieseň piesní. Jedli sme sladké plody zo záhrady lásky. Občerstvovala ma ako prvé figy. Gomera sa zdala byť v Božej i mojej láske spokojná. Hľadel som do budúcnosti s nádejou.
Krátko po prvom výročí svadby ma Gomera obdarila synom.
Hospodin mi povedal, že ho mám pomenovať Jizreel, lebo jeho meno bude Izraelcov neustále upozorňovať, že sa blíži Boží súd. Mne Jizreel ustavične pripomínal dobu, v ktorej sme žili.
Po narodení Jizreela sa Gomera začala meniť. Postupne sa mi vzďaľovala a pozerala sa na mňa cudzo. Považoval som to za dôsledok zodpovednej starostlivosti o nášho syna. Boli to rušné dni. Božie posolstvo ma rozpaľovalo a vyhlasoval som ho po celej krajine.
Gomera opätovne znova otehotnela. Tentokrát porodila dievčatko. Od Hospodina som sa dozvedel, že sa má menovať Lorucháma. Bolo to divné meno a veľmi ma trápilo, pretože znamená „Neomilostená."
Lebo Boh povedal: „Naďalej nebudem domu Izraelskému milostivý; dosť som im prepačoval!"
Potom mi Gomera začala unikať ešte viac. Keď večer uložila deti k spánku, často odišla a vracala sa až za svitania. Bola stále vyčerpanejšia a nepoddajnejšia. Hľadal som cestu, ako by som ju opäť získal, ale všetko márne. Asi po osemnástich mesiacoch sa narodilo tretie dieťa, chlapec.
Hospodin mi povedal, aby som ho nazval Lóami, čo znamená „Nie ste môj ľud."
Boh povedal Izraelu: „Vy nie ste môj ľud a nie som váš Boh!"
Do môjho srdca prenikol tŕň. Vedel som, že to nie je môj syn a že ani jeho sestra nie je plodom mojej lásky. Prežíval som dni nesmierneho zúfalstva, nedokázal som spievať žalmy. Mal som zlomené srdce.
Keď Gomera odstavila Lóamiho, odišla a už sa nevrátila. Stal som sa týmto trom deťom otcom i matkou. Jej odchod zasadil mojej duši krutú ranu. Moja služba sa zdala byť manželkyňou svojvôľou ochromená. Pripadalo mi, že sa modlím do prázdna. Ale potom ma naplnil Boží Duch.
Poznal som, že Hospodin chce použiť môj životný príbeh k zobrazeniu svojej lásky k Izraelu.
Láska ku Gomere sa vo mne opäť rozhorela. Vedel som, že sa svojej ženy nemôžem zriecť. Hľadal som ju po celej Samárii a našiel v spustnutom dome jedného zhýralca, ktorý nemal prostriedky, aby sa o ňu staral. Naliehavo som ju prosil, aby sa vrátila, ale ona sa mi vysmiala. S ťažkým srdcom a so slzami v očiach som sa vrátil k deťom.
Keď som sa modlil, Hospodin mi ukázal, čo mám robiť. Šiel som na trh a nakúpil pre Gomeru jedlo a šaty, ale i šperky a šminky, ktoré toľko milovala. Potom som v súkromí vyhľadal jej milenca. Pozeral sa na mňa nedôverčivo, pretože sa domnieval, že som si s ním prišiel vyrovnať účty.
Keď som mu vysvetlil svoj plán, preletel mu po tvári lišiacky úsmev. Nemohol som síce vziať Gomeru k sebe domov, ale moja láska mi nedovolila ju vidieť núdznou. Rozhodol som sa postarať o všetky jej potreby, aj keď by si myslela, že všetko pochádza od milenca. Podali sme si ruky na znamenie dohody. Naložil si na chrbát potraviny i ostatné veci a uberal sa domov. Ja som ho nasledoval ako tieň.
Gomera mu radostne vyšla v ústrety a zahrňovala ho láskou. Požiadala ho aby počkal vonku, a šla sa do vnútra preobliecť do nových šiat. Trvalo snáď celú večnosť, než sa zase objavila v žiarivej nádhere ako tá pôvabná žena, ktorá ma vtedy tak zaujala. Jej milý k nej pristúpil, aby ju objal, ale odstrčila ho. Počul som ako hovorí: „Nie, tieto šaty, jedlo a make up určite nie sú od teba, ale od Baala, ktorý dáva všetko. Rozhodla som sa prejaviť mu svoju vďačnosť tým, že budem slúžiť ako kňažná na výšine!"
Zostal som stáť ako skamenelý, krvi by sa bol vo mne nedorezal. Videl som ju odchádzať. Pripadala mi ako svojhlavá jalovica z otcovho stáda - večne sa oddeľovala a chodila svojou cestou. Čím usilovnejšie som sa snažil, aby sa Gomera vrátila, tým viac sa odo mňa vzďaľovala. Zoslabnutý vnútornou bolesťou som sa tackal domov a prežíval bezosné noci a dni plné zmätku a zármutku.
Gomera plnila povinnosti Baalovej kňažnej s bezstarostnou odovzdanosťou. Bola horlivou prostitútkou - jej telo uspokojovalo nemravné chúťky ctiteľov tohto hnusného božstva.
Stal som sa terčom posmechu a moja služba bolestnou životnou púťou. Zdalo sa, že trest Gomery a celého národa mám niesť ja.
Za týchto okolností som ešte viac priľnul k Hospodinovi. Moji rodičia mi pomáhali v starostlivosti o deti a vyučovali ich. Všetky tri našu lásku opätovali a boli poslušné. Pôsobili na moje zranené srdce ako balzám z Gileádu. Roky ubiehali a ja som stále ohlasoval Božie súdy, ktoré mali postihnúť našu krajinu. Denne som sa za Gomeru modlil a v mojej duši pritom znela pieseň lásky. Niekedy sa mi o Gomere snívalo. Sny o nej boli tak živé, že som mal po prebudení pocit, ako keby ma znovu opustila.
Ubehlo ďalších niekoľko rokov a Baalovi kňazi ju ešte stále držali vo svojom smrtonosnom zovretí. Až zhruba pred rokom sa začiatkom jari čosi prihodilo. Práve uprostred mojej rannej hodiny rozjímania, ma začal Boží Duch pudiť k tomu, aby som šiel medzi obyvateľov Samárie. Mal som predtuchu, že sa niečo zvláštneho stane, a zachvátilo ma veľké vzrušenie. Vyšiel som do ulíc. Cestou som míňal trh s otrokmi. Náhle som uvidel, ako Baalov kňaz privádza nejakú ženu. Srdce sa vo mne zastavilo. Bola to Gomera. Stála tam úplne nahá, ale žiadny muž sa na ňu nepozeral žiadostivo. Vypadala zničene a spustlo, rebrá sa jej ostro rysovali pod kožou. Vlasy mala rozstrapatené a prekvitnuté šedinami. V jej očiach som zazrel záblesk šialenstva. Po tvári mi začali stekať slzy ľútosti.
Potom sa v mojom srdci ozval tichý hlas Božej lásky. Zarazilo ma to. Bol som celý zmätený. Než som pochopil Boží úmysel, vyšplhala sa vyvolávacia cena na trinásť šekelov striebra. Ponúkol som pätnásť. Nastalo mlčanie. Potom sa ozval akýsi hlas: „Pätnásť šekelov a chomér jačmeňa." „Pätnásť šekelov a jeden a pol chomeru jačmeňa," vykríkol som. Licitácia skončila. Keď som sa predieral dopredu, ozýval sa okolo mňa vzrušený šepot. Ľudia poznali mňa i Gomeru. Naťahovali krky v očakávaní, že ju za jej svojvôľu určite na mieste zabijem. Moje srdce však pretekalo láskou.
Pristúpil som ku Gomere a prevolal k zástupu: „Boh vám hovorí: „Ak neodstráni Izrael cudzoložstvo zo svojho stredu, zoblečiem ho donaha, vystavím ho, ako bol v deň svojho zrodenia. Urobím z neho púšť, obrátim ho v suchopár, umorím ho smädom."
Zavolal som na obchodníka v blízkom stánku: „Prines tie biele šaty na konci regálu." Zaplatil som požadovanú cenu. Potom som nežne ovinul látku okolo Gomerinho vychudnutého tela a povedal som: „Gomera, patríš mi, pretože mám na teba ako manžel právo. Teraz si moja tiež preto, že som si ťa kúpil. Nebudeš už odo mňa utekať ani žiť ako cundra. Na nejaký čas sa uchýliš do ústrania a potom ťa opäť uvediem do všetkých radostí ženstva."
Zavzdychla a padla mi do náručia. Držal som ju a hovoril k svojmu ľudu.
„Po mnoho dní zostanú izraelskí synovia bez kráľa, bez veľmoža, bez obetných hodov, bez posvätného stĺpu, bez efodu a domácich bôžikov. Potom sa však izraelskí synovia obrátia a budú hľadať Hospodina, svojho Boha, i svojho kráľa Dávida. So strachom pribehnú k Hospodinovi a jeho dobrote v posledných dňoch.
A kde sa hovorilo o Izraeli „Lorucháma - neomilostená," bude sa hovoriť „Rucháma - milovaná."
Lebo Božia láska sa ťa nezriekne, ale bude s tebou po všetky dni. A kde Izrael nazývali „Lóami - nie ste môj ľud," budú o ňom hovoriť „Ami - ste ľudom živého Boha," pretože ja vám odpustím a privediem vás späť."
Potom som sa so svojím krehkým bremenom vrátil domov. Ošetroval som Gomeru a staral sa o ňu, až sa zase uzdravila. Každý deň som jej čítal sväté Písma. Učil som ju Dávidove kajúce žalmy a potom sme spolu spievali radostné piesne a chválili Hospodina.
Tak som ju uviedol späť k Bohu, do našej rodiny, k deťom. Nevidíte, aká je krásna? Vždycky som ju miloval, i v období jej najväčšej vzbury, pretože ju miloval Boh. Gomera na Božiu i moju lásku odpovedala láskou. Nehovorí mi „môj pán," ale „môj muž." A Baalove meno jej už nikdy neprešlo cez rty. Teraz môj ľud načúva môjmu posolstvu s novou ochotou, lebo som prorok nadšený veľkou pravdou.
Poznal som do hĺbky svojho bytia, ako zúfalo Boh miluje hriešnikov. Ako vytrvalo a trpezlivo ich hľadá! Ako ich svojou láskou vábi k sebe!
/Voľná parafráza biblického textu Proroka Hozeáša, napísal Dr. John W. Reed, prof. teolog. Seminára v Dallase./
