Ruthimiňk však prechádza
v úžas úžľab privádza
kedys v údes živel sily spojí
opatrnosť v ústup múdrosť uspokojí.

Hor sa cesta v strmom brehu
stopa schodná v ďalšom behu
utopených masy skál.
Les sa láme v stromy
liace víchra ich v podnož skloní
atak isto i keď pomaly
Ruthiňka z lúky horskej hľadí pohľady.

Kosodrevie paže kliesni
v tiesni času chodník spiešny
fotky úchyt malá chalúpka
šúsom cez les až sa zadúša
v oči vhupne cesta mohúca
Ruthimiňk sa octne v odmeň náručia.

Slnce mesiac vytesní
nôžky potok obšťastní
Ruthiňka vzdáva vďaky s Pánom prešťastní.