Kto vypovie, kto to vie, koľko búrok v tejto duši?, uzdou slova mužov drží,
a tí muži dlhých nožov, snujú lesti mnohých zvodov.
Toto vtáča tuší zloby, po objatí duša zvoní,
a tak dúfa v nádeji, že to aj k nej priletí.
Veď len človek, žena je, hľa, už sa tlačia pirane.
Kto povzbudí, kto to vie? Ten, či onen? Veru nie! Srdce hľadí v nádeje.
Jej oči však márne hladia, povedali: Do videnia!
Do videnia?, radšej zbohom! Dosť už bolo všetkých zhonov!
Byť tak vtáča neba, letieť s vetrom za obzor, tam už ustal povyk, zhon.
Nežne spočnúť v kruhu lístia, duše počuť - vietor spieva.
Kto mi povie, mýlim sa, a či nie?
Radia muži dlhých nožov, nepremeškaj pozvanie! Ja hovorím, veru nie!
Keď to človek všetko vidí, snáď len snívam, a či bdiem?
V mojej duši teraz zneje, ináč nemôžem, pre, Pani Radičová, ďakujem!
Ktosi riekol, všetko zhorelo do tla. Ktosi riekol, zem zomrela.
Nie! Veru nie! Ona vzbudí sa v nové nádejá.
Áno palma, prebuď Deborah!
