Samozrejme, že pre človeka z tohto sveta, pre ktorého je násilie každodenným pokrmom a vyjadrením jeho podstaty, to pohladilo uši. A tak sa učeníci aj prejavili, keď Ježiša neprijali v jednej samaritánskej dedine a povedali:
Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?
Ale On ich pokarhal: Vravíte akoby ste ani neboli moji učeníci. Syn človeka predsa neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť.
Pre starú prirodzenosť človeka je vlastné bojovať za svoje práva na úkor iných, pomstiť sa, bažiť po moci a pozícii s cieľom utláčať a manipulovať vo svoj márnivý prospech.
Z Ježišových slov i života je však pochopiteľné, že On hovorí o násilí inej povahy. Žiaľ, tak ako za jeho dní, tak potom aj v ďalších pokoleniach tí, ktorí menovali jeho meno, podľahli pokušeniu moci násilia a vlastnej skazenej prirodzenosti, a nechali sa vtiahnuť do ničenia a zabíjania v mene Boha lásky.
Keď sa obzrieme späť na dni, ktorými započalo trpieť nebeské kráľovstvo násilie, nemôžeme prepočuť hlas volajúceho na púšti:
Pripravte cestu Pánovu a odstráňte mu prekážky. Čiňte pokánie - zmeňte svoje zmýšľanie!
Obráťte sa k Bohu a na znamenie toho sa dajte pokrstiť a tak dajte na známosť, že sa odvraciate od svojich hriechov a túžbu aby vám ich Pán odpustil.
A potom robte skutky hodné zmeny zmýšľania.
Ja vás krstím vodou, ale On vás bude krstiť Duchom Svätým.
Je zrejmé, že obeťou násilia je zaužívané humanistické zmýšľanie človeka o sebe samom ako o dobrej a bohorovnej bytosti, a násilníkom je svedomie človeka pohnuté slovom Božím do skutku vyznania svojich vín a prestúpení, s prosbou k Pánovi o ich odpustenie.
Ale tak ako vtedy, tak aj dnes vidíme ľudí, u ktorých sa slovo života nezmiešalo s vierou, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a pohrdli a odmietli radu Božiu, lebo nepochopili, že aj oni potrebujú Božie odpustenie, a tak zmarili dobrý Boží úmysel so svojim životom.
To však neznamená, že by vo svojom úsilí po dokonalosti kapitulovali, ale k svojmu povzneseniu vymysleli spústu svojich vlastných násilníckych prostriedkov, či už mali podobu cvičenia a asketizmu, ideológií a náboženstiev. Žiaľ konečným resumé všetkých týchto snažení sa stala ešte väčšia dekadencia a zvrátenosť ľudského rodu.
Ale vďaka Bohu, našli sa aj takí, ktorí poslúchli resp. po neúspešných pokusoch sa polepšiť len vlastným úsilím, prijali pohľad a radu Starodávneho dní - Otca svetiel, predstaveného človeku tohto sveta v osobe Ježiša Krista, a rozhodli sa byť násilníckymi proti svojmu „dobráckemu ja" Božím spôsobom:
Odmietli sa i naďalej kŕmiť ovocím zo stromu poznania dobrého a zlého, a pretavili túžbu jesť zo stromu života tak, že vykročili vierou na cestu pokánia
- na tú úzku cestu a vošli s Kristom - tou úzkou bránou do vôd smrti skrze krst - pochovajúc starú nepolepšiteľnú prirodzenosť,
a v Ňom vstali do novoty života v tom opätovnom splodení z neporušiteľného semena - živým slovom Boha: zostávajúcim na veky.
A tak tu máme paradox násilia a násilníkov v Duchu Kristovom, ktorý zmocňuje svojich nasledovníkov k tomu, aby sa stali nositeľmi spravodlivosti a pokoja a radosti pre tento svet a ľudí tohto sveta, pretože kánon Božieho zákona sa stal ich identitou a súčasťou ich DNA,
kde milovanie svojich nepriateľov,
kde milovanie svojich blížnych ako samých seba,
kde milovanie svojich bratov bezdôvodnou láskou,
kde milovanie Pána a Boha celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou,
sa stáva pravdivou skutočnosťou a výpovednou hodnotou ich života.
Hallelujah!
