Rómsky oheň.

Začnem prozaicky: Čítal som príbeh o Ohňovej zemi, kde ľudia chodili polonahí, a žili pri ohni.
Keď ich objavili civilizovaní ľudia, tak samozrejme ich poučili, že chodiť polonahí sa nepatrí a obliekli ich do našich šiat.

Po čase, keď sa tam opäť civilizovaní ľudia vrátili, zistili, že mnohí ľudia Ohňovej zeme trpia na rôzne „civilizačné choroby a neduhy“, nakoľko v tej krajine bola veľmi vysoká vlhkosť vzduchu, a tie šaty na nich boli neustále mokré, čo malo za následok bujnenie chorôb a rôznych neduhov.
A tak naše šaty spôsobili u týchto ľudí dekadenciu a skazu.

Počul som veľa námetov o tom, ako navliecť Rómov do nášho šatu, ale žiaľ, tento šat dal doposiaľ všetkým zainteresovaným šach.
Snáď by Rómovia aj sami chceli byť ako my, ale akosi ich ten náš šat zadúša, pôsobí dekadenciu ich osobitej kultúre, zmar ich vlastnej identity, osobnosti. A tak žiaľ, bez schopnosti nasadiť si cudziu hlavu, stali sa chtiac nechtiac sami sebe neúnosným bremenom, o širšej občianskej spoločnosti ani nehovoriac.

Podľa všetkého čo môžeme dnes vidieť, sa snaženie o pomoc pre Rómov zakladá na domnienkach, že čo je správne pre nás, bude vlastné aj im. A tak sa snažíme Rómov tzv. z civilizovať aj tým, že sa snažíme presvedčiť samých seba aj Rómov, že keď ich natlačíme do bytoviek či plastových krabíc, problém sa vyrieši. Žiaľ dobre mienený úmysel priniesol všetkým zainteresovaným mat a pat.

Ale dnes je doba, ak nie neobmedzených možností, tak určite nových šancí, keď je možnosť čerpať nie nemalé finančné prostriedky v rámci Európskych štrukturálnych fondov aj pre pomoc Rómskemu etniku.
Áno, je to šanca pre Rómov ale aj pre nás všetkých/možno posledná/, znovu splodiť to, čo sa za dlhé časy potratilo.
Áno, je to šanca dať povstať Rómskemu etniku, pomôcť im sa nájsť, spolupracovať s nimi na oddelení progresívneho v ich svojráznosti, od prežitej tradície a pomôcť im to progresívne precizovať a rozvíjať tak, aby oni sami ako aj ich kultúrne dedičstvo bolo prínosom a obohatením spoločnosti v ktorej žijú.

Využime teda možnosti tejto doby a rómske osady, ktoré sú pre nás obrazom segregácie a chudoby, pozdvihnime do podoby, že aj my v nich budeme vidieť domov pre ľudí žijúcich v 21. storočí.

Áno, rómske osady ako ich domov, podľa ich možností a kultúrnych daností.
Ak majú v krvi kmeňové spoločenstvo, neasimilujme ich, ale pozdvihnime osady do civilizovanej podoby/kanalizácia, komunikácie, separovanie odpadu a pod/.
Ak sú spätí s prírodou, prosím, pomôžme im postaviť nízko nákladové domčeky /suché ekologické toalety a pod./, kde bude ich spoločníkom ale aj dobrým sluhom oheň, samozrejme za dodržania prísnych hygienických a bezpečnostných noriem.
A nezabúdajme na fakt, že aj prostredie vychováva.

V tejto súvislosti ma napadol jeden tragikomický príbeh o tom, kam až siaha ľudská domýšľavosť.
Počul som, že keď civilizovaní ľudia objavili černochov, tak jedného černoška doviedli na kráľovský dvor, a kráľ prikázal, aby ho umývali do vtedy, pokiaľ jeho pokožka nezbelie. Černoško po krátkom čase tejto „čistiacej kúry“ zomrel.
Áno, vážení páni, pozor, aby sme neboli lekárom, ktorý konštatuje: Operácia sa podarila, pacient zomrel.

Neškriepim sa, Rómovia potrebujú, aby do ich života bola vštepená zodpovednosť za svoj život, ale ako na to?
Áno, niekto povie, že tu pomôže už iba Boh, a iný zase, že pomôž si človeče aj Boh ti pomôže.
Áno, tu sa dotýkame srdca človeka, a srdce vie zmeniť dotyk Boží, a to sa už dnes u mnohých Rómov na Slovensku deje, chvála Bohu.

Áno, to čo je na Bohu, nechajme teda na Boha, a v tom, kde môže pomôcť človek človeku, to vykonajme.