V Spojených štátoch sa zje viac zmrzliny než v ktorejkoľvek inej krajine. Dr. Axel Emil Gibson, priekopník v odbore rozkladania bielkovín, urobil v súvislosti s týmto obľúbeným dezertom niektoré zaujímavé pozorovania a napísal o tom vo svojej knihe „Čo je a čo nie je diéta“ /Diet, What it si and what it isnt/:
Fyziologický rozklad zmrzliny je procesom mrazenia dovedený k dokonalosti. Ľahko kvasiace zložky, ako je napríklad mlieko, smotana, ovocie, atď. sa už pri najnižšom stupni mrazu štrukturálne štiepia. A vzhľadom k tomu, že zastavenie bakteriálnej aktivity spôsobenej mrazom je len prechodné, pričom molekulárna neusporiadanosť mrazenej substancie je trvalá, plynie z toho, že obnovená a vystupňovaná aktivita prenikajúcich mikróbov začne hneď, akonáhle zmrzlina v žalúdku dosiahne bodu topenia.
Ako vydáva topiaci ľadovec dávno konzervované tkanivá živočíšneho života z ich chladného úložiska, a tým ich vystavuje okamžitému rozkladu, tak vydáva v tele jedinca topiaca zmrzlina mŕtve telá buniek mlieka a smotany, a vystavuje ich útoku nesčíselných baktérií; aj keď sa tento rozklad po chuti nedá rozoznať, pretože ho prekrýva cukor. Lebo pri tomto fyziologickom pohrebe zmrzliny preberá ľad funkciu balzamizácie a cukor úlohu balzamizačnej tekutiny.
Ostatné rozložiteľné produkty môžu vyvolať rovnakú toxémiu, v letných mesiacoch sa však zje zmrzliny enormné množstvo a najviac jej zjedia deti, ktoré so svojím peniažtekom v hrsti utekajú k najbližšiemu zmrzlinárovi. Poukazuje tento fakt - že práve v období, kedy vrcholí zmrzlinová sezóna, obvykle v júli a v auguste, sa vyskytuje tiež najčastejšie detská obrna - na nejakú súvislosť medzi obrnou a zmrzlinou? Niektorí lekári sú toho názoru, že áno. Preto radíme rodičom, aby deťom nedovoľovali v tejto dobe zmrzlinu jesť.
Ak má dieťa slabšie nadobličky a ak je mimoriadne toxické, potom vírus prenikne do slizníc vedľajších dutín. Vzhľadom k tomu, že sliznice mozgu ležia v bezprostrednej blízkosti, je pre vírus ľahké rozšíriť sa do mozgu a odtiaľ do miechy, kde dôjde k poškodeniu, ktoré vyvolá obrnu svalov. Len najtoxickejšie deti bývajú postihnuté – okolo 3% zo všetkých vírusom infikovaných. Zriedkavý výskyt obrny chrbtice, a je to naozaj zriedkavá nemoc, sa dá vysvetliť malým percentom nakazených polyovírusom. Tieto deti mávajú slabé nadobličky a zároveň i malú odolnosť voči nemociam. Sú veľkými jedlíkmi zmrzliny a obeťami i ďalších chýb vo výžive.
Mnohí vedci sa domnievajú, že za detskou obrnou chrbtice väzí nejaká chyba vo výžive. Dr. Benjamin Sandler urobil v Asheville v Severnej Karolíne pokus. Jedno leto nejedli deti žiadne sladkosti. Aj keď v predchádzajúcich rokoch sa vyskytlo mnoho prípadov obrny, toho leta, keď Dr. Sandler urobil svoj pokus, sa ich vyskytlo o 90% menej. Medzi zakázané sladkosti patrila samozrejme aj zmrzlina. Ale keby iné sladkosti boli rovnako nebezpečné, museli by sa prípady obrny vyskytovať i po vianociach či po veľkej noci. To sa však, ako vieme, nestáva. Padá teda podozrenie predovšetkým na zmrzlinu.
Dalo by sa predpokladať, že mestskí radní v Asheville po tomto experimente urobia nejaké opatrenia, alebo že prinajmenšom budú pokus opakovať. Neurobili to. Noviny a rozhlasové stanice v Severnej Karolíne a v susedných štátoch priniesli správu o výsledkoch Dr. Sandlera, podľa ktorých bolo v roku 1948 - rok pred pokusom v Asheville 2498 prípadov detskej obrny chrbtice, oproti 299 prípadom v roku 1949 - v čase pokusu. Ale napriek tomu sa nič neurobilo. O dôvodoch takejto nečinnosti sa môžeme len dohadovať, ale je samozrejmé, že veľká publicita okolo týchto zistení by vážne ohrozila predaj zmrzliny a iných mliečnych výrobkov.
Vylúčiť zmrzlinu, ktorá je tak všeobecne obľúbená celkom z jedálnička by niekto mohol pokladať za príliš prísne opatrenie. Mliečne výrobky sú všeobecne späté s ľudskou existenciou tým, čo bolo raz trefne nazvané „svedomím buniek“.
Ak trvajú dospelí a najmä deti na zmrzline, mali by dostávať zmes z čerstvej šľahačky, cukru a sekaného ovocia. Táto zmes sa dá ľahko pripraviť, ak sa dá do chladničky len ochladiť a nie zmraziť.
A ďalšie varovanie: nemala by sa nikdy jesť spolu s hlavnými jedlami alebo pred spaním, ale ako samostatné jedlo alebo v dobe medzi jedlami, lebo je to kombinácia veľmi náročná na pečeň, najmä ak sa mieša s inými živočíšnymi proteínmi alebo s rastlinnou stravou.
Spracované podľa publikácie Dr. Henryho Bielera, V potrave je liek
