Chodíme Jeruzalemom a Betlehemom, a mne stále napadá, že miestni sa naučili žiť s múrmi a bránami, policajtmi a vojakmi. Betlehem je pod palestínskou samosprávou. Od Jeruzalema ho okrem pár kilometrov oddeľuje múr. Staré mesto Jeruzalema zasa oddeľujú hradby od zostatku mesta. Napriek tomu brány, múry, kontroly, vojaci a policajti nezabránia rôznym menším teroristickým útokom, ktoré sa v posledných mesiacoch znovu množia.
Neriešiteľný problém. Zranené duše Palestínčanov obratých o územie počas minulého storočia, Židia žijúci v ich zasľúbenej zemi s pocitom tých, ktorí tam patria aj nepatria. Na jednej aj druhej strane stretávame množstvo obyčajných milých ľudí, ochotných poradiť turistom. Ozývajú sa muezíni, po uliciach kráča množstvo ortodoxných Židov, vidíme arménske či iné kresťanské chrámy, do toho všetkého mix turistov rozprávajúcich množstvom rôznych jazykov. Fascinujúce, celý svet v malom. Sekularita a náboženstvo, krása architektúry a špina v uliciach v moslimskej časti, život v tvárach ľudí či kvetinovo - ovocných záhradách a hroziaca smrť sprítomnená samopalmi na pleciach vojakov i mužov v civilnom oblečení.
Čo bude ďalej? V hradbách Jeruzalema je jedna unikátna brána vlastne premenená na múr. Zamuroval ju sultán Sulejmán. Ňou má vojsť do mesta od východu Mesiáš. Zlatá brána je vlastne dvojitá – jedna je nazvaná bránou pokánia a druhá bránou milosti. Dejiny i súčasnosť ukazujú, že Jeruzalem, ale aj my pútnici sveta – my všetci potrebujeme ten otvor na Zlatej bráne, aby Mesiáš už konečne vošiel. Dúfajme, že príde bránou milosti!