Stál som tam v dave a počas príhovorov premýšľal, či to naše Slovensko je Námestím Gottwaldovým alebo slobody.
V ten istý deň pred spomienkovým pochodom som sa venoval obzvlášť dvom veciam. Ráno som rozprával v našej školskej kaplnke o rozbitom sne biblického Jána Krstiteľa, ktorého hlava končí na mise kvôli pravde, ktorú povedal svojmu panovníkovi. Sny postáv v Biblii, podobne ako tie naše boli veľakrát rozbité. Aj sen biblického Jána K. podobne ako sen toho nášho novinárskeho Jána K. Jeden aj druhý kvôli pravde. Jeden bol sťatý, druhý zastrelený. Obaja z vôle mocných. Ten prvý mocný, Herodes Antipas, končí vo vyhnanstve v Španielsku, kde aj zomiera. Kde skončí ten náš?! V Bruseli, na Najvyššom súde či na Poslednom súde?!
Pravda sa mi včera na námestí v myšlienkach spojila tiež v postave Táni Pauhofovej. Ona iba čítala list Pavly Holcovej z Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku, ktorá nemohla prísť kvôli bezpečnostným opatreniam. Spomenul som si, ako mnou lomcoval hnev na režim, keď Táňa Pauhofová skvele zahrala vo filme Horiaci ker rolu advokátky Dagmar Burešovej, zastupujúcej rodinu upáleného Jána Palacha.
Tou druhou vecou, ktorej som sa venoval pred pochodom bolo formulovanie Podporného listu rodičov našej školy vedeniu Bratislavského samosprávneho kraja. Spolu s dvomi mamičkami a jedným bábätkom sme sedeli a snažili sa prísť na to, ako pozitívne naformulovať náš list tak, aby aj vedenie župy skutočne uverilo tak ako my rodičia i naši skvelí učitelia, že naša spoločnosť práve v tomto čase potrebuje práve školy ako tá naša Narnia - školy, ktoré sa venujú rozvoju hodnôt v životoch detí.
Večer, keď som prišiel domov a zohrieval som sa pri krbe, dokliklo mi, ako tie tri udalosti dňa navzájom súvisia. Mám vieru, že na tom námestí – a na ďalších slovenských námestiach - stáli so mnou tisícky mladých a starých, liberálov a konzervatívcov, žien a mužov, vďaka ktorým budú žiť naše deti nie v krajine Gottwaldovej, ale čo najslobodnejšej.
