Je to len otázka času a vytriezvenia. Aj my sme boli mladí a snívali o zaľúbenej láske, tej najväčšej na svete.
Našťastie svet nie je čiernobiely a existuje škála medzi cynikom a romantikom. Napätie je v tom, že svet, po ktorom túžime a ten reálny má len malé či pri troche kompromisu možno aj väčšie prieniky.
Rozpadnuté vzťahy, „nasratosť“ na celý svet, egoizmus a vysoké kamenné múry pri našich domoch. Fakt len veľmi málo chlapov po štyridsiatke je idealistov. Buď to ešte stále vo svojej dospelej infantilnosti nepochopili alebo mali v živote nejaké prazvláštne šťastie alebo našli zmysel niekde na tej škále medzi romantizmom a cynizmom či stranou od nej.
Napriek nášmu cynizmu a pochybnosti o existencii lásky vychovávame naše deti, učíme ich rozlišovať medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym. Niečo hlboko v nás predsa len dúfa, že to má zmysel, že ničota a cynizmus nie sú kódom života. Ako hovorí náš priateľ Camus (Mýtus o Syzifovi), existuje len jeden filozofický problém, a to je samovražda. Oplatí sa tento život žiť? Je v jeho kóde zmysel, láska, večnosť? Ako to myslel Havel, keď vravel o tom, že pravda a láska nakoniec zvíťazia nad lžou a nenávisťou? A čo otec António, kráčajúci zmysluplným nezatrpknutým životom lásky napriek cynizmu komunistickému i náboženskému?
Nie, romantik zo mňa nebude. Stále budem na tej škále bližšie k cynikovi. Zmysel mi však dáva ten Zdroj Antóniovej lásky. Tým z vás, ktorí v Agapé neveríte, zostáva otázka zo Sizyfovho mýtu živá.
