Sedem nepríjemností, ktoré sa stanú takmer každému vytrvalostnému bežcovi

Písmo: A- | A+

Veľká potreba v prírode Samo o sebe, ísť na „WC“ do lesa nie je až taký problém, lenže...Záleží aj na tom, či máte vreckovky, a aké je ročné obdobie...

Netreba zabúdať, že väčšinou je telo bežiaceho človeka rozohriate až rozhorúčené, často sa potí. Ak je na okolo len sneh, ľad či suché lístie, nie je to nič moc, obzvlášť, ak je teplota pod nulou. Telo vám chladne, pot sa valí...Teda, ale k pointe. Ak nemáte po ruke ani vreckovky, ani nejaké väčšie listy (ihličie neodporúčam), jediným variantom je časť vášho oblečenia. Čo obetujete? Asi najskôr spodné prádlo.

Pád

Tak dva či trikrát za rok sa mi stane, že spadnem. Behávam tak cca 100 kilometrov mesačne, cca tých 150 behov ročne. Niekedy si ten pád odnesie diera na oblečení, inokedy narazené či rozbité koleno alebo časť dlane, príp. iná časť tela. Pády vznikajú rôzne...z nepozornosti (nesledovaním terénu napríklad kvôli tomu, že práve sledujem na hodinkách či mobile, aký som dobrý...), potknutím sa o kameň (obzvlášť pri behu do kopca menej zdvíhate nohy), či pokĺznutím sa na ľade, schovanom pod tenkou vrstvou snehu. No a klasikou je pristupenie si lesného konárika jednou nohou, pričom druhou oň zakopnete. Samozrejme s narazeným či krvácajúcim kolenom sa fakt zle beží, a ešte tým aj ľakáte športujúce deti, ktoré idú oproti.

Náhla zmena počasia

Z času na čas sa stane, že náhle začne pršať či fučať, no a vy ste v kraťasoch a tričku. Je to nepríjemné, ak je teplota taká skoro jarná či neskoro jesenná. Silný a chladný vietor je veľký bežecký nepriateľ. Koľkokrát sa mi stalo, že „cestou tam“ to bolo super, no „cestou späť“ akoby som tlačil vagón. Pocitovo hrozivé sú tiež letné búrky, hlavne, ak sa to blýska a hrmí blízko vás.

Mušky a iný hmyz

Kto ešte nezažil ten pocit, že mu malá muška pri intenzívnejšom bežeckom dychu zostala niekde na pomedzí začiatku dýchacieho a tráviaceho ústrojenstva, tak si skúste vybaviť tie „vracacie“ / dáviace zvuky, ktoré vtedy človek vydáva. Ani zhltnúť ani vypľuť. Opriete sa o kolená či vystriete, a snažíte sa ju nejako „vychrchľať“ von. Ideálne absolvovať celý „rituál“ bez svedkov...Ďalej samozrejme tiež treba nosiť od apríla do septembra okuliare, buď slnečné alebo s čírymi sklami, pretože ani mucha v oku nie je nič moc. No a zvlášť v lese v teplých mesiacoch sa človek niekedy cíti viac ako hovädzí dobytok alebo ako nedobrovoľný darca krvi poskytujúci transfúziu „stádam“ komárov.

Nezodpovední psíčkari

Schválne nepíšem psy, lebo tie za to nemôžu. Sám mám psa, ale ak počas behu nad niečím krútim hlavou, a zo párkrát som musel aj zvýšiť hlas, tak sú to psíčkari a psíčkarky. Niektorí z nich (a vďaka Bohu, že drvivá menšina), si myslia, že ich miláčikovia ich poslúchajú, no od reality je to veľmi ďaleko. Akoby vôdzka („vodítko“) neexistovala. Sloboda pohybu ich štvornohých kamošov ide potom na účet slobody pohybu bežcov, nehovoriac aj o vyložene nepríjemných skúsenostiach bežcov, keď ich nejaký ten „čokel“ kusol do nohy. Ja som zažil len zopár scén typu, keď pes veľký ako poník sa postavil na zadné, a pozeral sa mi „z očí do očí“. (Meriam 190 cm.) Nebolo mi všetko jedno, hlavne, keď som videl bezmocnú usmievavú paničku obďaleč...Nezodpovední psíčkari sú väčšou a častejšou nepríjemnosťou ako divá zver v lese.

Nesprávne oblečenie

Táto vec sa skôr stáva začiatočníkom. Buď sa naobliekajú príliš veľa alebo príliš málo. Primeranosť je kľúčové slovo. Ak si raz vyskúšate, aké je nepríjemné bežať spotený s chladnúcim telom, ktorému začína byť zima, tak nabudúce už dáte väčší pozor pri voľbe vrstiev. Naopak, ak podľahnete „materinskému syndrómu“ (vám zima nie je, ale mame áno), tak ide o ešte väčšie trápenie ako keď vám je „kosa“. Cítite sa potom pri behu, ako by ste mali horúčku, a nejaký blbec (v tomto prípade vy sami) vám prikázal, aby ste pri vysokej teplote ešte aj bežali zababušený v perine. Fakt žiadna sláva. V nejakom bežeckom článku som čítal, že sa treba na beh obliecť tak, ako by ste sa obliekli von na prechádzku, ak by bolo zhruba o desať stupňov viac ako je. Teda, ak je vonku 15 stupňov a nefúka, kľudne sa dá ísť aj v kraťasoch a tričku.

Keď vám odíde hlava...

Tu sa jedná o behy nad 15 km. Možno ste to už zažili. Vybehnete v pohode, beží sa vynikajúco, a o dva či tri kilometre sa vám zdá, že už fakt nevládzete, musíte zvoľniť, či dokonca kráčať. Párkrát sa mi to stalo, že som prestal bežať a začal kráčať. Považoval som to za zlyhanie – hlavy, nie nôh. Samozrejme, že vo väčšine prípadov telo ešte vládze. Ide o to, či nájdete mentálnu silu pokračovať. Je to skvelý pocit odbehnúť celú naplánovanú vzdialenosť, keď som sa musel fakt prekonávať, aby som to nevzdal.

Skryť Zatvoriť reklamu