Hrúzy

(krátka poviedka)

Písmo: A- | A+

Tu sa vinie stará rieka
Zomiera, no nenarieka
Ticho ženie svoju vodu
Len hrúzy hrajú do pochodu
Smútočnému sprievodu

"Pamätáš, ako sme chytali hrúzy?", obrátil sa na mňa Janko s očami rozjasnenými tak, ako si to dávno zabudnutá a znovuobjavená príjemná spomienka žiada. Papierový obrázok, ktorý som už asi pol hodinu mlčky držal v ruke, mi odrazu vykĺzol z dlane a zapadol do zablatenej brázdy pri ceste. Akoby to bolo čosi, čo som iba omylom kdesi schmatol a chcel som sa toho čo najskôr zbaviť.

"Takou malou sieťkou sme ich chytali. Takto si nadvihol kameň", ukazuje a ľavou rukou kopíruje pohyb, ktorý sa mu spolu so spomienkou vybavil v mysli. "Vždy ich tam bolo aspoň päť-šesť. Sieťku si musel dobre položiť, takto, aby si nezaprel o kameň, lebo keď si zaprel ... aspoň polhodinu si musel čakať než tie potvorky zabudli, že si im chcel urobiť nejaké pestvo. A potom už len takto podobrať!", prudko zalomil pravým zápästím a trasením ruky naznačil dobrý úlovok. Tvár sa mu rozjasnila a nadobudla výraz, ktorý mi na okamih celkom jasne pripomenul tvár chlapca, s ktorým som kedysi trávil takmer každú voľnú chvíľu. Spomienka v momente zasiahla každý sval na jeho tele a dala mu podobu podľa svojej predstavy - akoby znovu chcela precitnúť úplne novým životom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do neďalekej stanice sa s hlukom doplazila stará vlaková súprava. Chvíľu som sa na ňu celkom neprítomne pozeral. V tom polosne sa mi dokonca zazdalo, že sa po zastavení otriasla a zbavila hrdze a snehu, ako keď sa pes po kúpaní zbavuje vody v kožuchu. Z brzdového potrubia vystrelila salva vzduchu. Následné zadrnčanie okenného skla na aute, ktoré sme práve míňali, ma takmer vrátilo späť k plnému vedomiu.

Bolo mi jasné, že je to iba zúfalý pokus o natiahnutie času. Načiahnutie sa po minulosti, čo najďalej od momentu, v ktorom som zostal uväznený a ktorý ma s chladnou bezohľadnosťou tlačí pred sebou po ceste, ktorej trasu už aj tak dávno poznám. Nebránil som sa však tomu. Chvíľu sme na seba mlčky pozerali a hádam sme si aj trochu vychutnávali katarzné účinky toho, čo sa nám pri tej spomienke vybavilo v hlavách.

SkryťVypnúť reklamu

Odhodlával som sa konečne povedať to, čo som si v hlave namáhavo skladal už dlho predtým, než sa mi Janko prihovoril. Chcel som to v krátkom, nacvičenom výstupe zo seba vypľuť, objať ho a odísť si po svojom. Namiesto toho ticho kráčam vedľa neho a myslím na hrúzy. Myslím na rieku, počítam v duchu všetky mosty, pod ktorými sme schovávali naše sieťky a s dupotom po nich bosý behám z jednej strany na druhú. Brodím sa trávinami, ktoré ma režú pod kolenami a v jemnom riečnom štrku hľadám kremence, ktoré sa lesknú, keď ich natočím proti slnku. Zbieram žlté slivky, nenásytne si ich hádžem do úst a hlcem ako materské mlieko. Bežím popri rieke a z celého hrdla čosi nezmyselne chlapčenské kričím na Janka, ktorý môj rev z druhej strany s jasotom opätuje.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

"Vlastne ani neviem prečo sme to robili, aj tak vždy do jedného pokapali. Natlačené v zaváraninových pohároch, ktoré sme, len čo nás prestali baviť, zabudli kdesi na násype", jeho hlas mi ešte celkom jasne doznieval v hlave, no keď som sa otočil, miesto rečníka vypĺňal iba vzduch. Načisto som precitol a prvýkrát odkedy som vykročil z domu som si uvedomil nezvyčajne chladnú vlhkosť, ktorá sa mi pomaly vkrádala už aj do tých najspodnejších vrstiev odevu.

Sprievod sa pomaly pohol. Za starou železnou bránou sa rozbil, začal pretekať pomedzi zasnežené náhrobné kamene a akoby ho priťahoval magnetizmus jediného odkrytého kusu zeme, začal sa zlievať pri iba nedávno vykopanej jame. Jemná vrstva čerstvého snehu, ktorá rovnomerne prikryla celý cintorín sa v modrastom prítmí vlní a spolu s húfom ľudí tak vytvára akúsi pomalú rieku. Na jej hladine sa ako bezmocná loďka plaví rakva s Jankovým telom. Ďaleko od našej rieky, zabudnutí na vyhriatom násype, takto všetci pomaly skapíname, potupne a potichu, húfne natlačení v zaváraninových pohároch.

Milan Novota

Milan Novota

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodil som sa v Trnave, žijem v Bratislave, mám rád zdravý rozum a nemám rád, keď ľudia zneužívajú jeho nedokonalosti. Zoznam autorových rubrík:  Poviedky,  Súkromné,  Nezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

36 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karol Galek

Karol Galek

131 článkov
INESS

INESS

136 článkov
reklama
SkryťZatvoriť reklamu