Ráno som vstal bez jediného centu, skoro na ulici. Ale teraz večer,keď bilancujem tento deň... Môžem len povedať, že tento deň bol úžasný! Lepší ako keď som mal peniaze na účte a cítil akúsi istotu.
Deň je o to zaujímavejší, tá neistota, nervozita,podľa mňa, učí človeka si vážiť aj to málo, čo má.
"Milan, ja sa bojím, že budem na ulici!
Milan, ja sa bojím, že zomriem!
Milan, nemáme čo jesť! "
Sú to výpovede dnešných mladých ľudí v druhom najväčšom meste Slovenska. Aké veľké rozdiely vidíme, iní sa vyvážajú po drahých autách a zrazu na druhej strane takýto strach.
Títo mladí ľudia ma upozorňujú na to, aby som nežil v minulosti a vnímal dnešok. Je to tak asi. Na spomienky je čas asi tak v starobe. Do života nám prichádzajú noví ľudia, aj keď je to ťažké ale je to tak. Noví priatelia, milenci, ... to staré už odišlo, nie je tu! To mi ešte trvalo pochopiť!
Nebojím sa! Zo začiatku som mal strach, plakal som, ale teraz - už som sa prestal báť o seba a začal veriť, že niekomu na mne záleží... Zistil som, že rodina to nie je. Nechali ma v detskom domove a žili si vo svojich veľkých domoch. Po odchode z detského domova som sa učil nemecký jazyk, pretože som si chcel splniť sen. Ako 13 ročný som bol v lete s bratislavskými manažérmi na ich výlete, nazvali ho manažérsky tábor. Naučil som sa milión nových vecí, dokonca som bol 2 najlepší v argumentácii, boli tam oveľa starší ako ja. Dodalo mi to sebavedomie, ktoré v podmienkach detského domova bolo tlmené. Ľudovo by povedali,že som namyslený. Možno preto,že v okolí boli pedagógovia, nie bratislavskí manažéri. Preto som dnes tu, v Nemecku. Pracujem ako súkromná sestra, vo voľnom čase píšem blog pre SME a teší ma, ak moje názory číta veľa ľudí. Aj napriek osudu,bez rodiny som zvolil neistoty... Žiadne štátne rezorty ale prácu, ktorú som si v detstve vysníval a školu komunikácie, ktorá ma nesmierne bavila.
Neučím slovenský jazyk a ani nerobím sestru v štátnej nemocnici. Ale vybral som si náročnejšiu cestu. Asistujem nemeckým lekárom, právnikom či zubárom v domácnosti ale aj v drahom domove pre seniorov, kde za služby si Rakúšania či Nemci zaplatia aj tisíce eur. Naši lekári a učitelia si to nemôžu zo slovenského dôchodku pochopiteľne dovoliť. Myslím si,že ani ja, ak by som ostal na Slovensku.
