Celý deň premýšľam nad výkrikom mladého chalana: "Sme v Prahe!" Tá úprimná radosť... Od výšky cestujem hore-dole,lietam... no akosi, dnes som si uvedomil pravú hodnotu cestovania.
Ležal som v nemocnici a myslel som na tú úprimnú čistú radosť! Prišiel som na to, že ako si niekedy nevážime to, čo máme. Sťažujeme sa na to, čo nám chýba! Tento nádherný mladý chalan ma naučil mnoho... Tešiť sa! Úprimne! Byť sám sebou, za každých okolností! Lebo, nie každý deň sme v Prahe. Nie každý deň máme ponuku ísť do Dražďan a pod.
Doteraz počujem jeho výkrik..., zastavil som sa! Lebo doba je rýchla, všetko a všade je rýchle...každý chce všetko rýchlo!
Tento chalan si zaslúži všetko! Aj napriek tomu, nemá nič! Aj keď nemá nič, tvári sa, že má všetko... Zaslúži si viac ako Prahu... každý ho len súdi - len preto, odkiaľ je - nik ho nechce naozaj spoznať! Má nádherné oči a rovnako ako oči aj vnútro. Ešte také neskazené svetom!
