Pri schvaľovaní kontroverzných zákonov sa príliš spoliehame, že ich zastaví ústavný súd. To ale nie je cesta. Znamená to len nekvalitu či zneužívanie zákonodarnej moci.
Aktuálne spoločnosť znovu začína obracať pozornosť na ústavný súd v nádeji, že zastaví novelu trestných kódexov, ktoré presadila mafia prostredníctvom svojich nasadených členov zákonodarného zboru (niektorí sedia priamo v ňom). Prezidentkine veto ju môže pozdržať, ale prelomenie jej veta zrejme nebude problém. Ak ústavný súd nestihne pozastaviť jeho účinnosť ešte pred začiatkom jeho riadnej účinnosti, inými slovami, ak bude platiť aspoň jeden deň, padajú významné kauzy, lebo platí všeobecná zásada, že pri zmenách trestného práva sa aplikuje tá verzia, ktorá je výhodnejšia pre obžalovaných.
Krajiny s jednokomorovým systémom, medzi ktoré patrí aj Slovensko, majú výhodu pružnejšieho legislatívneho procesu pri prijímaní zákonov. No jeho nevýhodou je aj riziko nižšej kvality schvaľovanej legislatívy, čoho svedkom sme neraz aj tu, keď sa musia novelizovať zákony, ktoré ešte ani nestihli nadobudnúť účinnosť. V horšom prípade hrozí aj zneužitie zákonodarnej moci, čo sa deje aj teraz pri promafiánskej úprave trestného práva. Potom sa môžeme spoliehať len na ústavný súd, aj ten však v konaní o súlade predpisov môže zrušiť len také zákony, ktoré skutočne odporujú ústavnému systému, nie však morálke.
Dvojkomorové parlamenty dávajú výhodu, že sa návrhy v rámci parlamentu trochu dlhšie prežúvajú, čo by malo zabezpečiť vyššiu kvalitu výstupov. Nevýhodou potom je ale zdĺhavejší legislatívny proces. Z našich susedov majú dvojkomorové parlamenty v Česku a Poľsku. Samozrejme, aj tam končia zákony na ústavnom súde, českí politici sa obdobne s výčitkou vyjadrili, že ich oponenti robia z ústavného súdu tretiu komoru parlamentu.
Ak môže mať dvojkomorový parlament malé Slovinsko, mohli by sme o tom začať uvažovať aj my, ak chceme, aby sa zabezpečila väčšia stabilita, hlavne aby sa posilnil systém bŕzd a protiváh.
Spôsobov, ako systém nastaviť je veľmi veľa. V princípe je zaužívané, že druhá komora (môžeme ju nazvať Senát) sa nikdy nerozpustí, ale obmieňa sa po častiach. Napríklad v Česku sa každé dva roky volí 1/3 senátorov, ktorí zastupujú regióny. Inde sú členovia „hornej“ komory nominovaní samosprávami, alebo to môžu byť stavovské organizácie (to sme mali už za Habsburskej monarchie – k rakúsko-uhorskej ústave a jej porovnaniu s našou súčasnou ústavou, kde je niekoľko zaujímavostí, plánujem samostatný článok). Tým, že sa druhá komora nikdy nerozpustí, zabezpečuje sa tak istá kontinuita, naproti dolnej komore (snemovni), ktorá sa voľbami mení celá.
Na Slovensku, kde máme možno zbytočne veľký 150 členný zákonodarný zbor (150 člennú snemovňu má aj 18 miliónové Holandsko) sa nachádza veľa poslancov – štatistov, ktorí nevykazujú takmer žiadnu aktivitu (okrem stláčania gombíkov). Možno by sme ho mohli rozseknúť na dve komory v pomere 100:50, 90:60 a pod. Snemovňa nech ostane volená pomerným systémom, ako sme zvyknutí doteraz. Senát nech je kombináciou priamo aj nepriamo volených zástupcov regiónov a stavovských organizácií. Legislatívny proces trošku spomalíme s právom veta hornej komory, či dokonca s podmienkou aj jej súhlasu (či aspoň 1/3 senátu). Rýchlokvasené zmeny zákonov bude ťažšie pretlačiť. Na konci toho procesu samozrejme ostane, ako doteraz, možnosť veta hlavy štátu, a tiež ústavný súd ako strážca ústavnosti.
Systém vieme zorganizovať akokoľvek, no stále platí, že najdôležitejší sú ľudia. Ako je nastavená spoločnosť, a koho si budú ľudia voliť. Donald Tump sa vyjadril, že keby aj niekoho zastrelil, nestratí svojich voličov. Obávam sa, že u nás to nie je inak, pretože aj my máme masochistickú tendenciu dávať moc do rúk zločincom.
