Nebudem sa zaoberať tým, nakoľko boli pravdivé. Ja osobne by som do druhého piliera vstúpil aj päťkrát, ak by to bolo možné.
Podstatné je to, že kampaň na vystúpenie stála minimálne desiatky miliónov slovenských korún. Ak by s takýmto „úspechom“ hospodárila súkromná firma, tak by dávno musela odvolať manažment firmy, inak by rozhodne skrachovala.
Rozhodnutie o účasti v druhom pilieri je aj o hodnotovom rebríčku. O tom, či radšej lízanky rozdáme a zjeme a potom začneme rozmýšľať, kto ich zaplatí a najlepšie niekto cudzí (z eurofondov napriklad?) alebo si na ne najprv zarobíme a našetríme. Budeme vedieť, že každý môže mať lízanku inej veľkosti, niekto ich zje aj viacej, lebo viac pracoval a šetril.
U nás sa zrejme nestane nič. Známy chovateľ papagájov si bude aj naďalej lúskať svoje oriešky a teta ekonómka sa bude naďalej tváriť, že našej krajiny sa demografická kríza nedotkne, a že lízanky rastú na stromoch.
Raz príde za vami vaše dieťa a bude chcieť svoju lízanku. Vy len smutne pozriete a budete mu musieť povedať: „Prepáč dcéra moja, tvoju lízanku spapala teta Tomanová.“
