A u nás? Sme nejakí skúpi na úctu. Nevážime si symboly, tým menej majestát prezidenta. Nevážime si štát, v ktorom žijeme. Veď si len všimnime, že už takmer nikto nehovorí o Slovensku ako o štáte, ale len o krajine, ako keby sme boli dákou autonómnou súčasťou čohosi iného.
V prípade Schustera sa teda pred deviatimi rokmi začalo obdobie prezidentovania, ktoré vyplňovali aj dramatické udalosti súvisiace najmä so zdravotným stavom hlavy štátu. Všeličo sa o tom pohovorilo, popísalo. Ako to presne bolo, vie hádam iba on sám.
Rudolf Schuster, ešte len ako "občan", sa aj pred svojím významným životným úsekom tiež ocitol v nemocnici. V Lučenci, kam ho priviezli po autohavárii. Na to si presne spomínam. Často som ho aj potom navštevoval, vracali sme sa k obdobiu, v ktorom sme spolu "válčili", totiž, keď sa stal v roku 1989 predsedom slovenského parlamentu a ja jeho odborným poradcom, keď si ma vo svojej knihe s kýmsi pomýlil a nie celkom lichotivo charakterizoval.
Všetko sa vysvetlivo, dnes je to už len úsmevná historka, vzniklo priateľstvo a ja som si to cenil ako máločo na svete.
Prezidenta máme jedného, ale aj dvoch bývalých. Nestálo by za to občas v médiách sa s nimi pozhovárať, poradiť, vypočuť si ich názory, dať im možno aj inštitucionalizovaný priestor, aby prehovorili nielen k tým, ktorí si ich vážili aj preto, lebo ich poznali a vedia, že im patrí prívlastok slušní ľudia ?
Keď poviem, že najmä mladí ľudia potrebujú vzory, nik by nemal namietať. Ani proti názoru, že prezident je vzorom už len preto, že bol alebo je prezidentom.
A tak, milý Rudo, nech zdravie slúži, príjmi pozdrav a vedz, že u mňa a určite aj u mnohých, navždy ostaneš "pánom prezidentom".
