Mladého, sviežeho muža s typickým účesom nemožno prehliadnuť. Fyziognómia ministra vnútra Róberta Kaliňáka je už dostatočne mediálne známa a keby aj ako chcel, medzi kúpeľnými hosťami
vo vstupnej hale Ozónu nemohol ostať v anonymite. Ani sa o to nepokúšal. Sympaticky reagoval na početné pozdravy. Mužov, ale aj žien bez rozdielu veku.
A čo ten druhý muž? Je nemenej známy, veď niet iného Slováka, ktorý tak často sadal do horúceho premiérskeho kresla. A rovnako často toto kreslo opúšťal. Pravdaže, toto nie je jediná charakteristika Vladimíra Mečiara. Vie sa o ňom asi všetko. Týždeň, ktorý strávil v kúpeľoch medzi prevažne staršími ľuďmi, určite bude patriť medzi nezabudnuteľné - práve pre týchto ľudí. Pravdepodobne jeho voličov.
Nuž, veru, nemajú to ľahké naši politici. Prídu sa liečiť, veď si to zaslúžia./Mečiar a jeho srdce/. Hľadajú oázu zdravia a oddychu, ako sa o kúpeľoch píše v prospektoch. Chceli by mať súkromie. Pritom sú na očiach a ak nechcú vyzerať ako namyslení, radšej sa na každého usmievajú, prijímajú uznania, najmä dámy nimi nešetria - /Pán Mečiar, milý zlatučký Vlado, nehnevajte sa, že vás takto oslovujem, ale vy ste mi ako syn.../potriasajú si s každým ruky a skoro vždy zmeškajú procedúry.
A ozaj, aký bol Mečiar ako pacient a kúpeľný hosť? Milá a sympatická pani na recepcii prezradila iba toľko, že „ten pán“ bol hosťom týždeň a dnes napoludnie odchádza. Všimla si fotoaparát a taktne pripomenula, že fotografovať v interiéri /zrejme nielen Mečiara/ možno iba
so zvolením vedenia kúpeľov. Priznávam, že krátko predtým ako neznalý veci som toto nariadenie porušil. Rokovanie spomínaných dvoch pánov bolo za „zatvorenými“ dverami, ale v skutočnosti tie dvere boli otvorené. Spomedzi viacerých fotografií, ktoré by sa mohli chápať ako neprimeraný zásah do súkromia kúpeľného pacienta Mečiara a pozvaného hosťa Kaliňáka, som vybral na publikovanie iba jednu. Mečiara bez tváre, presnejšie od chrbta. Keby dačo – je to on, nie je to on?
A ešte k tej otázke, aký pacientom bol prominent Mečiar. „Ako každý iný“, tvrdila pracovníčka soľnej jaskyne nachádzajúcej sa v liečebnom dome Alžbeta. /Skôr by si zaslúžil názov Sissi, lebo práve na počesť tejto cisárovnej a vzácnej návštevníčky, ktorú národy mocnárstva poznali nielen pod menom Alžbeta, kúpeľný dom neskôr pomenovali/.
Pracovníčka po krátkom zamyslení však dodala, že ten pán Mečiar, ktorý jaskyňu navštevoval každý deň, bol predsa len trochu iný. Takisto ako ostatní si kúpil v automate návleky za desať korún, hodinku ticho pobudol v komornom a zdravom prostredí pri príjemnej hudbe, zabalený v deke, ale pred odchodom urobil čosi nezvyčajné. „Vzal do ruky hrabličky a pekne upravil plochu okolo svojho ležadla“, oceňujúco konštatovala. Iní len odídu...
Či takáto poriadkumilovná bola aj poslankyňa Katarína Tóthová, ktorá tiež patrila medzi početný štáb Mečiarových ľudí „zablúdivších“ do kúpeľov v práve uplynulom týždni, neviem. Skôr áno, ibaže ona na rozdiel od svojho šéfa bola v jaskyni len raz. Premiéra sa neráta.
Napriek daždivému predpoludniu som si stihol pozrieť aj pamätné tabule o tých slávnych, ktorí pobudli v Bardejovských kúpeľoch. Spomínaná Sissi, Mária Lujza, manželka Napoleona, ruský cár Alexander. Plejáda významných hostí sa tým nekončí – bola tu o.i. poľská kráľovná Mária Kazimiera Sobieska a, pravdaže, aj rakúsko-uhorský cisár Jozef II. A teraz Mečiar. Či raz na Ozóne bude pamätná tabuľa na počesť ešte stále nedesignovaného Otca vlasti, nevedno. Jeho /veľmi/ nádejne. Moja? Ha, ha. Možno keby som sa dohodol s /Vladom/ Mečiarom ? Ale ktovie...
Keďže istý denník na margo zvláštneho liečebno–politického pobytu Mečiara včera napísal, že „HZDS brúsi politické triky v Bardejovských kúpeľoch“, ako novinár som chcel prísť veci na kĺb.
Minister Kaliňák mi možno o sebe a možno rokovaní s Mečiarom diplomaticky prezradil iba niečo v tom smere,/.../, že nemá problém sa s každým dohodnúť. Zjavne radšej by bol hovoril o tom, ako sa mu darilo hasiť obchodný dom v Leviciach. Aspoň sme sa spolu odfotografovali. Aj ja som mu zamával.
Keď miláčik ľudu Sissi, ktorej socha sa vyníma v tunajšom kúpeľnom parku, v roku 1895 z kúpeľov odchádzala, povedala pamätné slová: „Cítim sa zdravá a svieža“. Na niečo podobné som sa chcel s novinárskym preukazom v ruke opýtať aj pána Mečiara.
O tom, ako sa to pre mňa skončilo, v ďalšom pokračovaní.
