Problémom je, že keď nám veci nejdú podľa našich predstáv, padáme na emóciách a náš mozog neuvažuje vtedy racionálne. To znamená, že naše rozhodnutia sú vo veľkej miere nelogické, niekým iným videné až ako hlúpe.
Riešením je, prestať sa v tej chvíli rozhodovať na základe emócie, v tomto prípade strachu. Rozhodnutia a následné kroky ovplyvnené strachom sú takmer vždy nesprávne.
Pokúsme sa vtedy vziať posledné zvyšky „rozumu“, ktoré v takom stave ešte máme a dať si vždy otázku, čo by som urobil, ak by som emočne dole nebol. Mnoho krát zistíme, že riešenie by bolo iné, aké v tej chvíli vidíme.
Druhým problémom býva, že keď sa nám nedarí, dávame sa často na ústup, miesto toho, aby sme zaútočili. Inými slovami povedané, čakáme, kým sa situácia vylepší. Veríme v priazeň osudu, ktorý nám zvráti situáciu, alebo v nezištnú pomoc, či šťastie zvonku.
Je však jediné správne riešenie, ako sa v tej chvíli k veci postaviť. Okolnosti, ktoré sa nám nepáčia, nejak vznikli. A teraz je rad na nás, čo s nimi urobíme. Potrebujeme sa v tej chvíli dostať do príčinnosti, aby sme sa teda z pozície efektu dostali do pozície príčiny situácie.
Konkrétne to znamená, že si odpovieme na jednoduchú otázku, čo s tým môžeme urobiť a ako to môžeme zmeniť. Odpoveď na túto otázku nájdeme takmer vždy, pretože iba smrť nám berie možnosť veci meniť.
Ak to teda zhrnieme, máme dva jednoduché kroky, ktoré nám vedia pomôcť. Prvým je uvedomiť si, že v tej chvíli sme ovplyvnení strachom a snažiť sa konať bez neho. Nuž a druhým je proste konať. Konať a nečakať. Neodkladať, nedúfať, nespoliehať sa, proste konať tak, aby sme sa my stali tým, kto spôsobí konečný výsledok.
