21.august 1968. Stojím pri hlavnej ceste na Pstruši , prestupujem tam v úplne nových gumovo plátených kopačkách, vyfintený v krepsilonových modrých teplákoch so zipsami, proste brutal, ktoré mi mama priniesla zo zájazdu v Nemeckej demokratickej republike. O 10 dní mi končila Amerika a mal sa zo mňa stať školák. Rodičia sa rozhodli strčiť ma do prvého ročníka, napriek tomu, že mi špatne vychádzali roky a ja som ešte mohol rok zlostiť súdružky učiteľky vo škôlke. Asi vo mne videli nadpriemerného jedinca . Pekná hovadina.
Ako tam stojím, čumím na cestu, vidím , že po nej ide non-stop jedna železná maringotka za druhou, trčia z nich kanony a hlavy vystrašených, nevyspatých teenagerov v smradľavých vojenských handrách, s puškami v rukách a prstami na kohútikoch. Dospelí okolo mňa hrozili na nich päsťami, hádzali kamene a ruské rádia a kričali : " Utekaj domov Ivan "
Nerozumel som ničomu , tak som len stál a hrozil na karavánu malou päsťou. Po čase som sa dozvedel, že nás prišli zachrániť pred nejakým zhnitým imperializmom, holými ženami a otvorenými hranicami. Mali prísť, zachrániť a odísť. Splnili to. Že sa pri tom zdržali viac ako 20 rokov ? Mne to pomohlo,lebo keď som svojím telom bránil na základnej vojenskej službe svoju drahú, socialistickú vlasť, tak mi predávali na cvičeniach západného okruhu pašovanú vodku a cigarety.
Nakoniec predsa odišli. Keď Michal Kocáb zamával poslednému tanku, všetci sme si mysleli, že už navždy. Vrátili sa. Už nie vystrašení , nevyspatí, v železných maringotkách. Tentokrát prišli v naleštených tátošoch, súkromných lietadlách, neokupovali kasárne, rovno si kúpili Karlove Vary. Nerýpem, nehodnotím, neodsudzujem, iba sucho konštatujem.
Po týchto záchrancoch nasledujú, a ďalej budú nasledovať ďalší. V Čechách už totiž vo veľkých firmách dochádzajú Češi a ZSSR bola zem veľká . U nás vo firme sme momentálne vytvorili celé jedno stredisko s rusky hovoriacimi operátormi. Jediný kto hovorí aj po česky je majster. Prichádzať budú stále ďalší a ďalší, pretože, každý kto sa naučí jazyk bude zaraďovaný medzi Čechov a nahradzovať sa budú zasa novými Ivanmi. V tomto odstavci žiadna ironia, za týchto Rusov som vďačný, 90 % z nich sú fakt dobrí. A náš majster na tomto stredisku, ukrajinec Roman ? Tak o jeho príbehu, ak mi to dovolí, niekedy napíšem román.
Týmto článkom nechcem nič hodnotiť, nič riešiť, podsúvať niekomu svoj názor, len som mal potrebu niečo napísať k 50-temu výročiu smutných udalostí v našich dejinách.
Ukončím to znovu Karlom : Správa z bulvárneho tisku : A obě delegace pak položili věnce na hrob neznámého vojína.
