4 km plávania, 185 km cyklistiky s prevýšením 4500 m a 44 km beh s prevýšením 1000 m. Týmito suchými číslami začnem, ale môj článok nie je o číslach. Je hlavne o ľuďoch, nadšencoch s určitým zameraním, určitým životným štýlom, ľuďoch, ktorí milujú život, výzvy, o kamarátstve, pomoci.
Aj keď už žijem nejaký ten rok pod Krušnými horami, musím povedať, že veľmi rád, stále som originál Detvanec, milujúci Poľanu, Tatry, Slovensko a prajem všetkým krajanom, aby mali dobrú ruku, hlavu a srdce pri udalosti, ktorá ich čaká na konci septembra.
Kým začnem akciou KOT PUNK, odbočím do Piešťan ,kde som pred 2 týždňami absolvoval kultového slovenského ironmana - Slovakmana ( 3,8 - 180 - 42), jeho 20 - ty ročník, ako vždy v dokonalom prevedení a organizácii Vlada, Paľa a ich teamu. Aj touto cestou im chcem k 20 - tke pogratulovať a hlavne poďakovať.
A pomaly sa presuniem do Krušných hôr, kde ďalší srdciar, Tomáš Langhammer so svojou Andrejkou organizuje pre nás čo milujeme hory, kopce a výzvy jednu lahôdku za druhou. Minulý víkend konkrétne KRUŠNOMAN KOT PUNK.
4 km plávania v jazere Barbora sľubovalo úžasný zážitok. Pláva sa tam totiž popri nuda pláži. Bol som pevne rozhodnutý, že sa vykašlem na svoje prsia, pretože tak by som nemal prehľad čo sa deje na pláži a hodím tam svojho štýlového kraula. Celé omyl, priatelia. O 6:00 sa na nuda pláži nič zaujímavé nedeje, pretože to ,čo ste tam čakali sa akurát vracia spať do stanov ožraté z diskotéky. Niečo tam však bolo. Stojí to tam každý rok. Borec, ročník narodenia 1962, môj spolužiak zo zadnej lavice. Verte mi, to vidieť nechcete. Okamžite zo svojho kraula prehadzujem na prsia a do konca kúpania zaryto čumím iba rovno vpred , tak, aby mi pohľad už nezavadil ani na chvíľu na spomínanú pláž.
Z vody vyleziem k autu do prvého depa,kde ma už čakajú pripravený Kamil s Cíťom a naši supporti Domčo s mojím vnukom Oliverom. Obliekam sa, sadám na bicykel a vyrážame.Prvý kopec super, druhý tiež, Krupka to už bolo iné kafe, tu som už ceril zuby, Krupka je hnus. Stále však ešte pohoda a potom prišla Dlouhá louka. Slnko už pražilo 30 stupňov a ja som začínal ísť do kolien. Nejako som sa položivý dostal na vrchol, niečo som zjedol, vypil a dúfal, že sa v nasledujúcom zjazde preberiem. Zjazd som si síce užil, ale nasledujúce stúpanie na Klíny už musel prvý krát nastúpiť môj odborný dohľad Kamil a dostatočne mi vysvetliť, že mi nič nie je, že sa mi to iba zdá, že som hotový, že vlastne je mi fajn a čakujú nás ďalšie krásne chvíle, kvôli ktorým sme sem prišli.
Na vrchole, pri penzione nás čakal suport, pokúsil som sa znovu niečo do seba dostať, zlomený som sa oprel o auto, musel byť na mňa strašný pohľad, pretože keď išla okolo nás naša kamarátka, legenda všetkého športového ULTRA, Alenka Vrátná a pozrela sa na mňa, vedel som, že je zle.Jej pohľad bol totálnym zrkadlom môjho stavu. Ako by mi hovorila, neboj sa, bude dobre, bicykel necháš tu, zoberiem ťa k sebe do kúpeľov, narvem ťa do vírivky, potom zabalím do osušky, upečiem čučoriedkový koláč a bude ti zas fajn. A dosť. Milan si normálny? Vzchop sa. Sadol som znovu na bicykel , pri zjazde do Jiřetína som ešte pár krát prešiel do protismeru, to vtedy keď som chytil mikrospánok,ale trúbenie aut, ktorým hrozilo, že im pokrčím plechy, ma našťastie vždy včas zobudilo.
A potom to prišlo. Hranica. Nemecko. Pre nás, deti, ktoré pri ceste naživo vítali 21.8.1968 osloboditeľov v železných, hranatých,maringotkách, hranica s Nemeckom,kde nestojí borec so samopalom, colník pýtajúci pas, doložku, či devízový prísľub, je stále niečo fascinujúce, nádherné, neskutočné. A toto ma asi aj definitívne nakoplo. Kamilovi kričím, že mám pokazený tachometer, že mi to stále ukazuje rýchlosť 45 km/h. Kamil ma svojim mentorským pokojom a kľudom zasa presvedčí, že všetko je v poriadku - Milanko ty naozaj ideš 45 km/h.
Prišli ďalšie kopce, ja som v pohode, máme za sebou 150 km, ja som si myslel, že to už bude iba mierne zvlnené a vtom úplne nezmyselná odbočka doprava na poriadny kopec. Kamil, čo to má znamenať, čo sa ten Tomáš naozaj zbláznil? Milanko, je to dobré, nejaké tie výškové metre mu ešte chýbali, no tak to tam dal. No super. Zasa som ťahal dohora ako debil.
A potom to prišlo. Vyšli sme na vrchol ku horskému hotelu ,kde bola otočka. Zdá sa mi to? Som v nebi? Alebo už z toho všetkého začínam mať halucinácie? Milanko nie, je to realita, znovu zaúradoval Kamil. O čo išlo? Pri hotely meditovalo v hlbokom, dlhodobom predklone asi 20 jogíniek. Nádhera. My s Kamilom ako ostrieľaný borci sme sa rýchlo otriasli, ale menší problém začal byť s Cíťom. Ten sa rozhodol, že tu s Koťákom končí a zostáva. Až prísny Kamilov pohľad túto zložitú situáciu vyriešil a Cíťo začal znechutene znovu krútiť nohami. Cestou dole sme samozrejme všetci posielali ďakovné esemesky Tomášovi za bonus navyše. Prisľúbil, že v budúcom ročníku budú aj jogíni.
Čo budem hovoriť. Zišli sme dole, pred nami kopec s poradovým číslo 15, pred jeho koncom som už hrešil ako kočiš, bol pri mne Cíťo, ten sa zľakol, ušiel a poslal na mňa Kamila. Potom však prišiel predposledný kopec a ja som začínal potichu, v závese, kuť plány na záverečný, zdrvujúci, nekompromisný útok. Ten prišiel na poslednom stúpaní, poradové číslo 17, Kamil oznamuje 500 m na vrchol, 400,300,200, 100... A vtedy sa to stalo. Do stehien sa mi vrátil dynamit, zo zadnej pozície som vypálil ako Pogi, absolútne nestihli zareagovať, v momente som bol 50 m pred nimi a v záverečnom zjazde ako skúsený skialpinista som si veril, nedopustil som žiadne prekvapenie a naplno som si vychutnal aplauz plných tribún pri Starej škole, kde bolo druhé depo.
Odložili sme bicykle, obuli maratonky, na chrbát batoh vody, 2 čelovky a za ďalšieho aplauzu plných tribún sme vybehli na 44 kilometrovú trať s prevýšením 1000 m v úžasnom, nočnom, krušnohorskom lese. Nebudem to už predlžovať, beh je jediná discíplína ,kde svojim mladým kamarátom ešte stíham, nohy som mal napodiv dobré a tak som si to celé strašne užíval.
Normálny, klasický ironman končí na 42 km, tam vám zakvačia na krk pekný plech a pošlú vás nafasovať finišetské tričko. U Tomáša je všetko ináč. Tu na 42 km dostanete tiež odmenu, musíte si vybehnúť zjazdovku na Klínoch, pretože ciel celodenných orgií je na jej vrchole.
Tam nás už o 3:24 hod čakal náš užasný suport Domčo a Oli. Ďakujeme chlapci. Stihli sme to za 21:24 hod.
Ešte aj takto sa chcem poďakovať vám - Kamil a Cíťo, bez vás by som ten bicykel minimálne 3 - krát rozhryzol a zahodil do garátu. Dík chlapci.
No a bez Tomáša a Andrejky by žiadne takéto srandy neboli, takže ešte aj takto, na slovenskom webe, vám v mene svojom a myslím si, že môžem aj v mene všetkých povedať ĎAKUJEM.
