Prítomný okamih

Asi pred týždňom, dvoma, neviem to celkom presne, snáď už pred troma, som začal čítať knihu Richarda Rohra "Nahý Boh, obhajoba kresťanstva z tela a krvi". Sú to prednášky jedného amerického františkána. Už skôr som čítal dve jeho knihy a zúčastnil som sa aj na cykle prednášok o jednej z nich. Autora som teda poznal a jeho štýl tiež.
Prvú kapitolu som čítal týždeň, druhú tiež a s tou treťou to vyzerá podobne. Pritom to nie sú dlhé kapitoly, prvá má sedem strán formátu trochu menšieho ako A5, druhá 12 a tretia 6. Problém je v obsahu. Problém ako problém :) Pri ich čítaní musím rozmýšľať. Richard totiž tvrdí, že sa kresťanstvo snažíme pochopiť väčšinou iba hlavou. Čítame Bibliu, počúvame kázne, všetko hneď pochopíme, zaškatuľkujeme a sme spokojní. Nemáme čas na to, aby sme sa nechali preniknúť príbehmi a uvedenými obrazmi a tak sa náš život nemení. Chceme byť v nebi hneď. Život nás však vyvádza z omylu, nie je taký lineárny, akým by sme ho chceli mať, alebo akým by mal byť podľa nášho ponímania Písma. Z toho usudzujeme, že alebo nie je v poriadku život alebo Biblia. Niektorí po postrehnutí tohoto zdanlivého rozporu odložia Písmo, ako niečo zastaralé. Iní sa budú snažiť zmeniť seba a začnú "trénovať" (tréningový plán si však určia sami). Ďalší si povedia, že sa to nedá zladiť, veď nikto nie je dokonalý a tak začnú žiť jeden život v kostole a druhý doma a v práci. Rohr nám však navrhuje, aby sme napriek ťažkostiam vydržali žiť v určitom napätí, v procese postupného rastu, lebo len tak sa nám budú postupne odhaľovať tajomstvá našej duše, Boha i života.
A zároveň sa mi ako na potvoru dostal do rúk Coelhov Záhir. Vrátila mi ho priateľka, ktorej som ho požičal. Už som ho raz čítal, ale knihy, ktoré ma zaujali, čítam viac ráz, aby som prenikol do hľbky. Na mieste, kde sa rozprávač zhovára s Ester o jej práci vojenskej spravodajkyne, táto hovorí, že vo vojne sú vojaci šťastní, že zakúšajú podstatu života. Keď sú ťažko zranení, neprosia doktora v prvom rade, aby zachránil ich, ale aby odkázal ich manželke a deťom, že ich miluje.
To je niečo podobné ako pri chápaní evanjelia. Intenzívne prežívanie prítomného okamihu, napätie, pozorovanie toho, čo mi prinesie ďalšia chvíľa. Samozrejme, v tej vojne je to zložitejšie, ale niečo na tom je.
A tak som sa začal snažiť prežívať prítomnosť aj ja. Viac ako doteraz. Už pri čítaní knihy som tušil, že to nebude ľahké, ale vôbec som netušil, čo ma čaká. Na jednej strane nádherné, zaujímavé, aspoň v začiatkoch, vnímanie reality z inej ako zvyčajnej perspektívy. Na strane druhej je to nesmierne ťažké a človek sa musí zmieriť s tým, že sa to nenaučí za deň, ani za týždeň, ba dokonca ani za rok čí dva. Je to asi celoživotný proces. Každý deň, každú hodinu si uvedomovať realitu, poctivo meniť svoj postoj. Obávam sa, že si po čase zvyknem a nebudem mať dosť motivácie a nechám to tak. No uvidíme :)
Aj o tomto by malo byť moje blogovanie. Články o hľadaní, veľmi osobné, nikdy nie celkom ukončené, aj s omylmi, ale vždy moje a on the road.