Hoci Goran Bregovič bol vo veľmi odlišnom prostredí keď sa ocitol v nebi, ja som mala pocit, že lietam v oblakoch vtedy, keď som sa ocitla v jeho šatni pred koncertom v Bratislave. Stálo ma to veľa námahy, desiatky telefonátov a pretrpela som veľa stavov úzkosti, kým mi organizátori a manažéri podujatia odklepli, že si môžem ísť zalietať a urobiť rozhovor s človekom, ktorého považujem za jedného z najlepších súčasných balkánskych umelcov. Keďže pochádzame z tej istej, už neexistujúcej krajiny, z rozhovoru, ktorý bol mienený pre uverejnenie v novinách, sa nakoniec stala pre mňa celkom osobná spomienka. A hoci je to už zopár rokov odkedy sme takmer trištvrte hodinu sedeli pri vínku v zákulisi Incheby, myslím si, že je tento úžasný rozhovor natoľko nadčasový, že prežije svoju oneskorenú premiéru. Goran Bregovič, je totiž presne ako jeho hudba - tí, ktorí ju poznajú, vedia o čom hovorím...
Hovorí sa, že vás ako dieťavyhodili z umeleckej školy, pretože ste nemali dosť disciplíny anitalentu...
Skôr ma vyhodili preto, že som hneď na začiatku pochopil, že dievčatá majúradšej gitaristov než huslistov.
To ste už niekde povedali.Gitaru ste si teda vybrali preto, že na ňu letia baby...
Samozrejme, muži si vždy vyberajú iba to, o čom si myslia, že to ženymilujú.
Začiatok vašej hudobnej kariéry malvraj veľmi úzku spojitosť práve so ženami...
Áno, začínal som totiž ako hudobník v striptízových baroch keď som maliba pätnásť rokov. V tom veku som videl viac nahých žien než všetci mojirovesníci v Európe. Bol som v nebi.
Neskôr ste založili legendárnukapelu Bjelo Dugme. Čo vás primälo k tomu stať sa hudobným skladateľom?
Keď sme začínali s Bjelim Dugmetom, bol som už v štvrtom ročníkuna fakulte. Ak sa pýtate na to, ako som sa od štúdia filozofiea sociológie dostal k tomu, že som skladateľom... Neviem... To je akokeď sa vyhlásite za kráľa a pritom ním vôbec nie ste...
Takže to bola zhoda náhod?
Možno sa pamätáte na firmu Rubljo. K jej vzniku sa viaže historka o tom,ako Tatári povraždili celú dedinu a rozhodli sa postaviť svôj kostol, naktorý potrebovali zhotoviť veľký zvon. Samozrejme zabili jedinéhov dedine, ktorý vedel liať zvony a tak oslovili jeho mladého syna, čimu otec zanechal znalosť svojho umenia. Pritakal, hoci o liatí zvonovnemal ani potuchy a začal ho vyrábať... Myslím, že umenie sa robí právetakto, ako všetko ostatné. Aj chirurg musel najprv operovať prvé srdce abyzistil, ako sa majú správne operovať tie ďalšie. Jedného dňa sa jednoduchorozhodnete a začnete...
Preslávili ste sa ako skladateľhudby k filmom Emira Kusturicu. Stotožňujete sa s filmami na ktorychspolupracujete? Je niektory z nich, ktorý vám prirástol k srdcu aleboje to jednoducho iba práca?
Mal som rád film Arizona Dream, je mi veľmi blízky. Zároveň je aj nie jeamerickým filmom. Má samozrejme americkú infraštruktúru ale je v ňom cítiťjasný balkánsky prístup. Mal som na ňom rád všetko ale filmy, na ktorých sompracoval, sú dobré všetky. Nie som veľký filmový skladateľ ale mal som šťastie,že som pracoval s režisérmi, ktorí nepotrebovali výlučne skladateľovfilmovej hudby.
Nevadí vám, že si vás ľudianatoľko s Kusturicom spájajú, že vám pripisujú aj autorstvo hudbyk filmom, na ktorých ste nepracovali? Mám na mysli predovšetkým filmČierna mačka biely kocúr.
Nevadí mi to. Sú to všetko veľmi elegantné filmy. Nikdy som nepracovalv industriálnych filmoch. Samozrejme, keď v Sarajeve začala vojna,pracoval som asi na desiatke filmov, ktoré boli industriálne, odvtedy však nie.Čokoľvek, s čím ma spájajú a nezahanbuje ma to, nie je zlé...
V mnohých vašich skladbáchsa prelínajú baladické texty s temperamentnou, rýchlou hudbou, čo nebývazvykom. Napríklad v skladbe Mesečina sa spieva o nešťastnej láskea muzika je vyslovene tanečná... Kto nerozumie textu mohol by význam týchtoskladieb ľahko prehliadnúť...
U nás je zábava taká. Počas jednej zimy som bol v Istanbule, kdesom sa ubytoval v maličkom hoteli. Práve som sa vracal z Indiea Pakistanu, kde som schudol asi desať kíl, tak som sa nechcel vrátiťdomov skôr, kým trochu nepriberiem. V tom hoteli oslavoval narodeniny jehomajiteľ a pozval na oslavu kopec hostí vrátane mnohých cudzincov. Oslavasamozrejme začala veselo ako obvykle a čím viac sa predlžovala, tým viacsa spievali smutné piesne. Vtedy som si všimol ako sa všetci západní hostiačudujú a premýšľajú či niečo nie je v poriadku, až kým som imnevysvetlil, že na Balkáne je to tak. Čím je lepšia zábava, tým je smutnejšiamuzika. V normálnom svete, keď je veselo, spievajú sa veselé skladby.U nás naopak.
Do filmového biznisu ste načreliaj herecky - objavili ste sa v nórskom filme Hudba na svadbua pohreb, kde ste si zahrali spolu so svojou kapelou. Ako sa vám naskytlatáto príležitosť?
To je veľmi sladký film. Tú ponuku som jednoducho nemohol odmietnuť.Režisérka a scenáristka Uni Straum mi ju ponúkla, keď už mala hotovýscenár a o dva mesiace sa malo začať s natáčaním. Vlastne ma aninepoznala, iba ma náhodou niekde videla v televízii. Vždy sa mi páčilozačínať niečo od začiatku, už to mám natrénované. Pracoval som aj na jednomtalianskom filme – je to klasická melodráma a ja hrám cudzinca,violončelistu, hoci nie som herec a celkom ťažko sa mi hrá. Ale zase ktovie... začal som hrať aj v divadle, mám tam desaťminútový monológv Shakespearovskom štýle.
Povedali ste, že pred kameru sanecháte postaviť iba ak ide o výnimočne dobrý film.
Pre film je najdôležitejšie aby nebol hlúpy. Robil som aj na veľkých,skutočne ohromných a drahých filmoch s hercami, ktorí nikdy nešli dokina. Ak má film ilúziu, že nie je pásovou výrobou, že sa na ňom robí aspoňmalé umenie, práve ten hrejivý pocit stačí na to, aby som si niečo takézamiloval.
Dalo by sa o vás povedať,že ste exilovým umelcom. Prečo ste si za svoj exil vybrali práve Paríž?
Cudzinec ako ja nemá veľa miest na výber. V ostatných mestáchv Európe ak ste z Juhoslávie, väčšinou môžete byť buď robotníkomalebo zlodejom... umelec si svoje miesto môže nájsť jedine v Paríži alebov New Yorku. Sú to mestá, ktoré majú tradíciu prichýliť cudzincova umelcov a dať im priestor pre ich tvorbu. Parížske umenie je umenímcudzincov. Väčšina najznámejších Picassových diel je vystavenýchv najlepších parížskych múzeách. Je tam dlhá tradícia všetkých škandinávskychči ruských spisovateľov. Bolo pre mňa logické vybrať si práve toto mesto. Je tonajlepšie mesto na svete. Zastavíte sa na prechode na červenej a cítite sakrásne...
Každý umelec má svoje typicképublikum. Aké je to vaše?
To, čo píšem, nie je popová muzika, nemám potrebu tlačiť sa do niečoho akoje MTv. Som skladateľ súčasnej hudby. Adresujem ju publiku, ktoré má túžbua chuť objaviť skladateľov, ktorí sú aj čudnejší odo mňa. Je neuveriteľnékoľko ľudí počúva túto hudbu. Moje platne sa predávajú od Islandu až po NovýZéland. Je to veľmi príjemné. Nespadám do žiadnej estrády, nemám ani obavy, žesa na ňu ponášam. Robím rozličné veci. Jednu kariéru som už mal a pretonemám cieľ budovať si ďalšiu. Píšem jednoducho prírodnú muziku. Jeden deň sa mipodarí niečo jednoduché až detinské, v iný zase niečo komplexnejšie presymfonický orchester. Ambície mojej hudby sú, aby bola súčasná. Väčšina umenia,aj hudba, sa odráža od tradícii - od Stravinského, Bartóka, Gerschwina, Lennonači Bonna. V podstate všetka hudbamá korene v tradíciách.
Váš otec je Chorvát, matkaSrbka, manželka Moslimka. Ako ste v rodine prežívali konflikty medzietnikami počas vojny? Zmenil sa váš pohľad na krajinu a kultúruz ktorej pochádzate?
Počas vojny sme mali iba praktické problémy. Iba ľudia bez mozgu videli zatou vojnou niečo viac, iba pre nich mala vyššie ciele a princípy. Normálniľudia mali normálne problémy. Všetci sme mali v hlave iba to, ako prežiťtie sračky... Pre mňa to bolo omnoho jednoduchšie, pretože som bolv exile. Pochopil som, prečo keď otvoríte dejiny umenia, nájdete tam takémnožstvo umelcov, ktorí žili v exile. Je to veľmi pohodlná pozícia. Človekzačne mať viac sebadôvery a viac dôvery v tú malú kultúru, z ktorejpochádza.
Dalo by sa povedať, že ste vosvojom profesionálnom živote dosiahli asi všetko, čo by si umelec mohol priať.Je ešte niečo, po čom túžite?
Keď je človek mladý, myslí si, že sa musí pustiť do každej z miliónapríležitostí. Keď má päťdesiat už vie, že život je krátky a stráži si tújednu. Nikdy predtým sa mi neskladalo lepšie, takže by som rád ešte niečo dobrénapísal. Bol som veľká rocková star za čias komunistov - vtedy som nerobil nič.Boli nízke dane, takže som raz za dva roky nahral album. Potom som zistil, akénádherné je, keď človek pracuje...
