Viera vložila misku do umývačky a unavene vydýchla. Konečne! Večera bola hotová. Koláče, kapustnica, kapor vyprážaný aj grilovaný – deti sa nikdy nevedeli dohodnúť. Šalát pekne-krásne odležaný v chladničke.
Prešla do obývačky. Veľký jedálenský stôl bol nádherne vyzdobený. Vianočný stromček vysvietený, dokonale vyvážený, každá ozdoba na svojom mieste. Ale nie! Ešte tamtú guľu musí posunúť. Hlavne že všetky darčeky stihla zabaliť.
Pozrela na hodinky. Kde sú deti? O pätnásť minút príde Martin s tou svojou priateľkou, ktorej meno stále zabúda. A Lucia s manželom volali, že budú meškať, musia ešte vyzdvihnúť dcéru od druhej babky.
Vierin otec už sedel v kresle, ticho, ruky zložené na kolenách.
„Otecko, ako sa cítiš?“
„Áno, áno,“ odpovedal neprítomne. Sedel tam už hodinu a díval sa von cez okno. Ako keby niekoho čakal.
Viera si utrela ruky do zástery a snažila sa nerozmýšľať nad tým, koľko vecí dnes zabudol. Do toho zazvonil zvonček. Martin. Neposlušný, ale vždy presný.
„Ahoj, mami,“ objal ju. Priateľka za ním — J... Júlia? Juliana…? Radšej to nebude skúšať. „Poďte rýchlo ďalej! Ešte mám nejakú robotu.”
O chvíľu sa objavila aj Lucia s rodinou. Malá Emma sa krikom vrhla na pradedka: „Deuško, dedko!"
Ten si ju premeral. Prebehlo niekoľko nekonečných sekúnd. Potom sa usmial. "Ahoj, z Emmka, zlatko!”
Viera si vydýchla. Večera začala presne o šiestej. Jedlo bolo dokonalé. Ale Viera nebola v pohode. Všimla si, ako Martin odťahuje ruku, keď ho priateľka chcela chytiť. Ako Lucia pozerá na telefón pod stolom a narýchlo kŕmi Emmu, aby mohli skôr odísť. Ako Luciin manžel zíva.
Otecko jedol pomaly, mlčky. Niekedy sa zadíval do prázdneho okna.
„Dedko, dáte si ešte šalát?“ spýtala sa Lucia.
Otec sa pozrel na ňu. „Ty si…?“
„Lucia. Vaša vnučka.“
„Lucia? Ale choď. Lucia je predsa moja žena,” zamračene sa rozhliadol okolo stola a zmätene sa spýtal: „A kde je vlastne, kde sa zdržala? Mala už dávno prísť z obchodu.“
Viera stŕpla. Nikto neodpovedal. Martin sa pozrel na sestru. Lucia zízala do taniera.
„Dedko…” začala malá Emma.
„Nie, nechaj,” pošepla jej Lucia ponad plece.
Viera si len vzdychla. Nemala na to silu. Čo by aj povedala? Že mama zomrela pred piatimi rokmi? Že ju pochovávali v októbri a otec tam stál a plakal? Že to otec vie, že sa to dozvie opäť a opäť, keď... vždy zabudne?
Ticho pri stole bolo také ťažké, že si nikto netrúfol prerušiť.
Do toho zaznel zvuk. Zaklopanie. Trikrát - tak staromódne.
Všetci zdvihli hlavy.
„Kto to môže byť?“ obrátila sa Lucia na mamu.
Viera vstala, inštinktívne si utrela ruky o seba, hoci boli čisté. Prešla krátkou chodbou a otvorila vchodové dvere.
Na priedomí stál muž. Mohol mať tak šesťdesiat, sedemdesiat rokov, kľudne aj viac. Nedalo sa to odhadnúť. Vlasy mal mierne prešedivené, nezastrihnutú bradu, tvár unavenú, ale pokojnú. Starý pokrčený kabát, plecia obsypané snehom.
„Dobrý večer vospolok,“ povedal muž ticho. „Janko ma pozval, že budem vítaný.“
Viera prekvapením zažmurkala: „Janko? Môj otec? Kedy vás pozval?“
„Pred pár týždňami. Stretli sme sa, hovorili, spomínali. Povedal, že mám prísť na Štedrý večer.“ Muž sa mierne usmial. „Dúfam, že neruším.“
Viere stiahlo žalúdok. Pred pár týždňami? Síce chodil po doktoroch, ale nič nespomínal. O mnohom nehovoril. Niekedy mal lepšie, jasnejšie dni a inokedy úplný opak. Zabudol jej povedať, že bol u lekára. Zabudol jej povedať, že stratil doklady, že poblúdil na ceste z obchodu. Zabúdal jej hovoriť mnoho vecí.
„A... ako sa poznáte?“ spýtala sa opatrne.
Muž sa pozrel niekam za ňu, do domu. „Sme starí priatelia. Veľmi starí.“
„Mami, kto je to?“ Viera započula za sebou hlas. Potočila hlavou. Martin stál v chodbe, Lucia hneď za ním. Obaja sa prekvapene pozerali na muža.
„Hovorí, že ho pozval váš dedko,“ povedala ticho cez plece.
„Čo?“ Lucia prišla bližšie. „Dedko? Kedy?“
Martin sa ohradila: „Mami, predsa nemôžeš pustiť dnu cudzieho človeka. Dedko si mohol niečo vymyslieť. Vieš predsa…“
Viera vedela. Samozrejme, že vedela. Vedela, že otec niekedy hovorí o ľuďoch, ktorých niet. O stretnutiach, ktoré sa nestali. O priateľoch z mladosti, ktorí už dávno zomreli. Ale čo ak…? Skutočne stretol starého priateľa a pozval ho? Alebo len jednoducho zabudol o tom povedať?
Pozrela na muža. Stál pokojne, bez naliehania. Čakal.
„Poďte ďalej,“ povedala napokon. „Je zima.“
„Mama!“ hlesla Lucia, ale Viera ju ignorovala.
Muž sa na prahu otriasol od snehu a vošiel dnu. Vyzliekol si ťažký kabát. Pod ním mal iba jednoduchú bielu košeľu.
„Ďakujem, Vierka, si láskavá,“ povedal.
Prekvapená ho zaviedla do obývačky. Otec sedel pri stole pri prázdnom tanieri. Pozrel sa na muža.
Všetci čakali.
Otec prižmúril, aby pomohol očiam. Dve sekundy. Tri. Potom sa pousmial.
Muž mu opätoval úsmev: „Veď som ti hovoril, že prídem.“
Viera necítila úľavu. Lebo v otcových očiach videla niečo, čo už poznala. Tú nepresnosť. To hľadanie.
„Dedko,“ povedal Martin pomaly. „Ako sa volá váš priateľ?“
Otec otvoril ústa. Zavrel ich. Pozrel sa na muža. „Ty... ty…, predsa….“
Muž sa posadil na voľnú stoličku pri stole. „Volaj ma, ako chceš, Janko,“ povedal pokojne.
„Prepáčte,“ prerušila ho Viera. „Nepredstavili sme sa. Ako sa voláte?“
Muž sa k nej otočil: „Mám rôzne mená, prezývky. Záleží, kto sa pýta.“
„To je divná odpoveď,“ ozvala sa Martinova priateľka nervózne. „Musíte mať predsa nejaké meno.“
„Ó, áno, viac, než si myslíte,“ odvetil muž. „Ale vy ma môžete volať…“
„Emanuel!” skočil náhle do toho dedko.
Muž sa na neho pozrel a tvár sa mu rozžiarila: „Áno, Emanuel!“
Viera medzitým priniesla čistý tannier a dala ho pred muža. „Dáte si niečo?“
„Nie, ďakujem. Si milá. Len sa porozprávam a pôjdem.“ Rozhliadal sa okolo seba. Na Luciu. Vzápätí uprel zrak na Martina. Na dlho. Tak dlho, že to bolo až nepríjemné.
Potom prehovoril, pomaly, s istotou, ktorá sa nedala spochybniť: „Martin, prečo si priviedol ženu, ktorú nemiluješ?“
Všetci stŕpli.
„Prepáčte?“ povedal odmerane Martin.
„Bojíš sa zostať sám, alebo sklamať matku?“
Martinova priateľka vstala. „To je... to je veľmi nepríjemné,“ obrátila sa na svojho partnera: „Martinko?!“
Ale Martin len ďalej pozeral na muža a potom s pokorou povedal: „Neviem, asi oboje.“
Hosť sa otočil k Lucii. „Lucka, koľkokrát si dnes pomyslela na útek? Desať? Pätnásť?“
Lucia otvorila ústa. Ale nič nepovedala. Zaskočilo ju to.
„To je v poriadku,“ pokračoval Emanuel, „každý chce niekedy utiecť.“
Otočil sa k Viere. „Prečo to všetko robíš? Pre nich, alebo pre svoj strach z prázdnoty, samoty? Nebola to tvoja chyba, že odišiel.“
Viera cítila, ako jej zovrelo hrdlo. „Ja... neviem.“
Posadnutá dokonalosťou. Keď ju opustil muž, jej deti boli ešte malé. Jedného dňa proste odišiel a jej dokonalosť sa mala stať obranou, spôsob, ako dokázať svetu a sebe, že to zvládne. Ak bude všetko na svojom mieste, ak bude mať všetko pod kontrolou, nemôže sa predsa nič pokaziť.
Nechcela si priznať, že Martina naučila byť „v poriadku“, byť poslušným, neviditeľným. A Luciu? Naučila utekať z domu, keď bol tlak dokonalosti príliš veľký.
Hosť sa naklonil k otcovi. Vzal ho za ruku. „Neboj sa, Janko. Pamätať nie je to najdôležitejšie.“
Otec sa naňho pozrel. V pohľade Emanuela videl niečo čisté. Akoby mu konečne niekto rozumel.
„K…, kto do čerta, ste?“ zakoktala Lucia, keď sa konečne zmohla na slovo. „Prečo nás urážate? A ako to, že nás poznáte?“
„Len vidím. Každý môže vidieť, keď sa naozaj pozrie,“ odpovedal hosť pokojne.
„Čo sú to za nezmysly? Prečo ste vlastne prišli?“ zvýšila Lucia hlas.
„Som tu, lebo ste mi otvorili dvere.“
Martin vyskočil. „Dosť! Odkiaľ to všetko máte? Je to nejaký vianočný prank? Alebo ste dedov lekár? Alebo ste dedov lekár, ten nový psychyater?“
Hosť sa pozrel na neho s pokojom. „Prepáčte, len som myslel…“
Viera ho prerušila: „A prečo ste prišli?“ Cítila v očiach nával sĺz, ktorý nevedela zastaviť.
„Lebo som zaklopal a vy ste otvorili. Čo urobíte ďalej, je len na vás.“
Lucia sa neudražala: "Odpovedzte aspoň na jednu otázku priamo – kto ste?"
„Už som povedal. Niekto, kto zaklopal. A vy ste ma pustili dnu.“
Emanuel sa usmial. „Nebol som len u vás. Je Štedrý večer. Mnoho ľudí otvára svoje dvere.“
„Prečo práve k nám?“
Pomaly vstal od stola a pobral sa k dverám. „Ďakujem za pohostinnosť.“
„Počkajte,“ povedala zaskočená Viera. „Dám vám niečo so sebou. Nejaké jedlo.“
„Nie. Nie som hladný. Idem ďalej. Maj sa dobre, Janko,“ obrátil sa do miestnosti na najstaršieho člena domácnosti a zamával mu rukou.
Dedko na diaľku odkývol.
Hosť prešiel do chodby. Obliekol si kabát a pri vchodových dverách sa otočil: „Janko, ďakujem za pozvanie.“ Otvoril dvere. Vyšiel von a zmizol v tme, ktorú s mihotaním prerušovali veľké biele vločky.
Prvý sa na niečo zmohol Martin. Vybehol na priedomie. Žiadne stopy. Stihli zapadnúť? Husto snežilo. Pozrel za seba. Chodba, kde hosť pred chvíľou stál, bola ešte vlhká. Na zemi zostal nejasný odtlačok jeho topánky.
„Ale ako mohol vedieť…?" čudoval sa Martin.
Martinova priateľka prišla do chodby. „Ja idem, ty by si mal zostať,“ povedala s kľudom v hlase. Martin neprotestoval.
Dedko už zaspával v kresle. Pokojne. Po dlhľej dobe s úsmevom na tvári.
Viera sa obrátila na svoje deti: „Nechcete zostať? Na noc? Prespať?“ Nikto nevedel, čo povedať.
Po prvýkrát po rokoch zostali dlhšie, až do neskorej noci. Nikto nezapol televízor. Nikto nesiahol po telefóne. Sedeli a cítili kruh rodiny.
„Čo teraz?“ spýtala sa Lucia.
„Neviem,“ povedala Viera. „Ale možno... Nie! Určite na budúce Vianoce nebudem robiť dva druhy kapra.“
Všetci sa zasmiali. Prvý úprimný smiech za večer.
Lucia poprosila manžela, aby preniesol spiacu Emmu do jej starej detskej izby. Vrátia sa po ňu po sviatkoch.
Pri odchode Martin objal mamu dlhšie než zvyčajne. „Mami... prepáč. Za všetko.“
Keď všetci odišli, Viera zhasla veľký luster nad jedálenským stolom, zostali svieť len svetielka na stromčeku. V prítmí pošepla: „Ďakujem, že si zaklopal.“
Ale nevedela, komu to hovorí.
Vonku ďalej snežilo. Tichá noc. Svätá noc.
