Je skoro ráno, ale vonku je už plne čulý ruch. Teraz, keď sa život na sídlisku ešte len rozbieha, sa zvuky šíria celkom inak.
Počuť tlmené motory áut zo vzdialeného obchvatu, náhliacu sa sanitku, trúbenie nervóznych vodičov na prvých školákov prebiehajúcich cez ulice. Do toho sa ozývajú klaksóny zásobovacích dodávok, ako sa z vedľajších ulíc márne snažia pretlačiť späť do hlavnej premávky. Úplná symfónia.
Aha, teraz práve ‘pípa’ smetiarske auto pri cúvaní do bočnej uličky. Je to ako včelí úľ prebúdzajúci sa životu.
Na stavbe obchodného centra na konci ulice zhrkotali s rachotom a kovovým zvonením lešenárskej rúrky. Všetci na chodníku sa strhli, na sekundu všetci zmeraveli, ale v zápätí sa opäť pohli za svojim pôvodným cieľom, ako by sa nič nestalo. A očividne sa nič nestalo, lebo robotníci zo stavby začali hlasno kliať a hurónsky sa rehotať.
Mamička skláňajúc sa nad športovým kočíkom tíši svoje bábätko, ktoré začalo hneď nato rumázgať až tak, že až lapá po dychu.
Aj teta Janka na okamih v úľaku zastala, ale v zápätí už pokračuje ďalej vo svojej práci. Uhladí si svoju novú zelenú zásteru s nápisom Kvetiny od Janky a zopne ruky tak, aby si rukavice dotlačila viac medzi prsty. Pred svojim obchodom začne vykladať z prepraviek nové letničky na chodník.
Náhle sa obzrie a pozdraví sa: „Ahoj, bré ránko! Kam zase ideš?“
Pani Ma prechádza okolo, ale neodpovedá, ponáhľa sa. Aj tak by si ma nechápala, pomyslí si a prejde na druhú stranu priamo k autobusovej zástavke.
Pani Ma si našla kamarátku v kúpeľoch v Bojniciach. Dohodli sa, že ju príde raz za čas pozrieť, a tak uteká, aby nezmeškala svoj pravidelný spoj.
Kedy už pôjde ten autobus? Dnes opäť mešká, preletelo jej hlavou. Nervózne prestupuje, vyjde z bezpečia zastávky až na kraj chodníka a pozerá dolu ulicou.
Na zastávke je iba niekoľko ľudí, ktorým meškanie vôbec nevadí. Jeden pár debatujúcich dôchodkýň, usmievajúci sa študent so slúchadlami zaujatý ťukaním do telefónu a mladá mamička, ktorej sa konečne podarilo utíšiť preľaknuté dieťatko v bugine.
Autobus je konečne tu. Pozvoľna pribrzdil, zastal a typickým zvukom si uľavil.
Pani Ma svižne vybieha hore po schodíkoch, šoférovi prikývne na pozdrav. Ten sa len obzrie, premeriavajúc si cestujúcu, ale neodzdraví.
Ach, tí dnešní ľudia, mrzutí a nevychovaní, pomyslí si pani Ma svoje. Sadá si na predné sadalo hneď pri dverách.
Študent po tom, ako pomohol so športovým kočíkom, sa vráti dopredu až k šoférovi a pýta sa ho: „A to je akože v poriadku?“ a pohodí hlavou na stranu ponad plece, smerom k pani Ma.
„Ja neviem, ja to neriešim. Mojou prácou je voziť cestujúcich bezpečne z jedného miesta do druhého a to aj robím. Ostatné nech si riešia kompetentní!“
„Ehm,“ pokynie študent, ale už nepočúva, lebo mu práve cinkla správa a celá jeho pozornosť sa obrátila na mobil.
„Vozí sa takto každý deň, až na konečnú. A večer zase späť,“ hovorí vodič autobusu už len tak pre seba.
Cestujúci postupne pristupujú a zazerajú. Nik si neprisadol. Pani Ma to ale nerieši, už si za ten čas zvykla.
Viem, som iná, vraví si, ale tento svet je predsa pre všetkých. Každý máme právo na slniečko, radosť, lásku - rovnako!
Pani Ma sa vezie mestom a premýšľa. Kam sa všetci tak náhlia? Kam tí ľudia stále dennodenne chodia? Zrejme tiež za kamarátmi, tak ako ja, uspokojí sa nateraz s odpoveďou. No aj tak sú celkom smiešni, usmieva sa popod fúzy a ďalej sleduje ubiehajúce obrazy mesta pred predným oknom.
V centre na hlavnej stanici sa autobus vyľudnil, vystúpili školáci, mamičky, páni v oblekoch i v montérkach. Pristúpilo pár dôchodcov tešiacich sa na svoju pravidelnú doobednú prechádzku parkom, kávičku a malý chutný zákusok v kúpeľnej kaviarničke.
Prekvapených a začudovaných pohľadov neubudlo. Práve naopak. Našťastie, pani Ma je onedlho konečne v cieli.
Platany nad chodníkmi bojnických kúpeľov svojimi obrovskými javorolistými slnečníkmi zastavujú lúče, ktoré by chceli každého unaviť. V parku zastal čas, ľudia sa tu prechádzajú, zhovárajú, ale hlavne - nezazerajú. Práve naopak, všetci sú tu milí, každý sa usmieva, kývne hlavou, zakýva. Preto to tu má pani Ma tak veľmi rada.
Prechádza sa, s kamarátkou si nedohodli presné miesto ani čas. Spolieha sa na šťastie a náhodu, že ju jednoducho opäť stretne. No od toľkého túlania sa je celkom unavená. Sadá si na lavičku pri jazierko s korytnačkami. Ako tak sleduje ich pohyb, oči jej klipkajú a hlava od únavy klesá čoraz nižšie a nižšie...
Pozerá na svoje ruky. Mám ruky? Ruky! Na prstoch prstene, krásne letné šaty... Sú to skutočné šaty? Dokonca, cez plece kabelku. No to je niečo!
Na nohách topánky na vysokých podpätkoch, ale nepotrebuje ich, lebo letí nad chodníkom, úplne sa vznáša. A tam, tam v diaľke je predsa jej kamarátka... Áno, je to ona, malé dievčatko...
Strhne sa.
Čosi ju prebudilo, ani nevie, ako jej ušiel čas, takmer celý deň v tomto malom a tak neskutočne spomalenom svete. Je neskoré poobedie, mala by sa pobrať domov.
Kamarátka zase neprišla. Kde je? Dnes tu opäť nebola. Dúfam, že mi to zajtra vyjde, pomyslí si, veď nádej zomiera posledná. Pomaly vstáva z lavičky a odchádza.
Cesta domov späť je rýchla, vo svojom rozímaní ju ani nevníma. Navyše, podvečerné spoje nebývajú preplnené, každý je unavený a stará sa len o seba.
Prečo sú ľudia takí? Úplne nevšímaví?
„Konečná, vystupovať!“ kričí šofér a predné dvere sa lenivo otvárajú.
Pani Ma vystupuje z autobusu, pomaly sa sunie zo zástavky domov.
Teta Janka už spratáva z chodníka vystavené kvety.
„Ma!“ skríkne na ňu prísne, ale vzápätí skôr vyčítavo: „Kde si sa celý deň túlala? Veď vieš, že sa o teba bojím, keď ťa celý deň niet. No poď, niečo pre teba mám.“
Janka berie z kvetinovej prepravky nachystanú misku a nasype do nej dotrochu chutných voňavých granuliek.
Pani Ma sa púšťa do dobroty a spokojnosťou pradie. Vytláča chrbát proti ruke Janky, ktorá ju hladká od uší až po chvostík. Keď Ma vyjedá aj posledné kúsky, pozrie na Janku veľkými múdrymi smaragdovými očami. Na fúzikoch sa jej ligocú posledné lúče zapadajúceho slnka a v tvári, ak sa to tak dá povedať, sa jej značí spokojný úsmev.
Janka ju s láskou hladká, pozerá do tej sýtozelenej hĺbky očí a usmieva sa: „Ktovie, moja milá Ma, čo ti lieta tou tvojou mačacou hlavou? A dúfam, že sa zajtra nepôjdeš zase túlať!“
