1: Bum!!!
Reštart! Na začiatku bolo svetlo. Kvantá strún sa stočili do seba, takmer sa uzavreli. Dali sa do pohybu, tam a späť, tam a spät.
2: Tik-tak!
4 základné sily zápasia navzájom o nadvládu. Vzniká priestor a čas, od času sa oddeľuje gravitácia, od viery energia.
3: Zzzz!
Struny sa trhajú, vibrujú, preskupujú a kombinujú do zložitejších štruktúr. Nepravdepodobné sa stáva možným, pravdepodobné pravdepodobnejším. Superpozícia nepravdepodobností práve zvolila budúce možnosti. Z energie sa vyčleňuje hmota.
4: Cvak!
Voda vyplňuje oceány. Pevnina začína prekvitať, stromy rásť, vtáky spievať.
5: Píp!
Ľudia objavili vieru. Začali veriť v dobro, začali hľadať pravdu.
6: Cŕŕn!
Od viery sa oddelila veda. Ľudia objavili vedu a prestali veriť.
Vedci zostrojili kvantový superpočítač. Zapli ho…
***
1: Bum!!!
Reštart! Na začiatku bolo ticho. Oblak tachiónov sa rozbehol nadsvetelnou rýchlosťou, predtým tam, potom späť, tam a späť.
2: Tik-tak!
12 základných síly súperí o nadvládu. Priestor vyplnila láska…
3: Pssst! …
V laboratóriu Agentúry hučí intenzívne výstražný signál. Nepríjemný zvuk sirény sa ozýva niekde z rohu miestnosti.
“Merde! Reštartnite to, Roberts! Ihneď!” kričí rezignovane profesor Maurice so svojím typickým francúzskym akcentom. “Niekde sme opäť urobili chybu. Vlastne, nemá to cenu, stále sa nám to celé prehrieva a niekde cyklí!”
Asistent Roberts buchol dlaňou do veľkého červeného tlačidla STOP. Kontrolky ovládacieho panela kvantového skalárneho bozónového počítača, ktorý je pod zemou kdesi až na druhej strane kontinetu, postupne pohasínajú.
Zvuk alarmu náhle stíchol. Posledný pokus bežal len pár minút, no Robertsovi sa zdalo, že to bola večnosť.
Profesor nahnevane hodil na pracovný stôl pred sobou svojvnotes: “Navyše, nechcel som vás s tým ešte dnes zbytočne zaťažovať. Minulý týždeñ nám vedenie Agentúry stoplo grant, prečerpali sme zdroje a nemáme relevantné výstupy. Budúci mesiac bude náš posledný.”
“Čože? A čo bude s projektom? A celým tímom? Je v tom viac ako 1500 ľudí, profesor! Cítim, že sme už celkom blíz…,” Roberts sa zasekol pri poslednom slove. Chytil sa za vyschnuté hrdlo, kde mu uviazla veta.
“Nikoho hore to už nezaujíma. Vždy ide nakoniec len o peniaze. Riaditeľ mi odkázal, že to máme zabaliť,” dodal podráždene profesor.
“To snáď nie!” Roberts rezignovane vydýchol a ruka sa mu zviezla z krku trochu nižšie. Podvedome si začal medzi prstami mädliť svoj zlatý krížik.
“Celé to máme rozpustiť,” dodal profesor, „a ak chceme pokračovať, jedine dole v sklade ZX9 v suteréne. Samozrejme, máme si sami hľadať sponzorov a zdroje.”
“Možno by to chcelo len trochu viac času a viery, profesor Maurice!”
Profesor sa zadíval na svoju manželku. Na fotke vyzerala tak neskutočne šťastná. Cez roh rámika sa ťahala čierna stuha: “Viac viery? A čo má vôbec spoločné moja veda s tou vašou vierou, Roberts?”
Dal by za to všetko, aby mohol byť opäť s ňou.
***
Hľadel na monitor, sledoval skôr tok svojich myšlienok ako výstupy na obrazovke. Uhýňal hlavou a hľadal si lepší uhol. V rohu displeja bol nepríjemný odlesk, priamo v dolnom ľavom rohu, ktorý ho má o chvíľu najviac zaujímať. Tu dole v suteréne neboli okná, jeho probléméom bolo to nepríjemné podprahovo bzučiace malé svetlo visiace zo stropu. Už ho chcel asi stokrát strhnúť, no dnes ho konečne začal ignorovať.
Boli to tri mesiace, čo takmer nevidel denné svetlo. Teraz potreboval len pracovať. Posunul sa s kreslom o kúsok vpravo a ďalej hľadel pred seba.
Čísla usporiadané do formy tenzomatíc sa trhane posúvali po obrazovke. Na jeho vážnej a strnulej tvári sa na chvíľu nadvihlo ľavé obočie. Len na zlomok sekundy, no hneď nato sa vrátilo do pôvodnej polohy. Trpezlivo čakal na ďalšie medzivýsledky. Súčasne pritom nad niečím intenzívne premýšľal.
Pohľadom na okamih uhol na fotku na stole. Stále sa usmievala. Tak strašne ju miloval. Za sklom rámika bol v rohu vložený sušený biely kvietok cezmíny. Symbol. Dostal ho od pastorky, Robertsovej manželky. Pred pár týždňami by si nevsadil ani cent na to, že začne so svojim asistentom chodiť do ich komunity.
Profesor zobral rámik s fotkou do rúk a rozmýšľal, čo sa to vôbec poslednú noc stalo.
Neveril, že sa s ním naozaj stretol a rozprával. Bol to skutočne ON? Nie! Tak kto iný? Ako sa k nemu vôbec dostal? Nepredpokladal, že s ním bude vedieť viesť vedecký rozhovor, a ešte k tomu na tak vysokej odbornej úrovni, a tak do hĺbky. Nečakal, že on pochopí jeho a naopak. Dokonca niektorým jeho rovniciam zatiaľ ešte celkom nerozumel, ale to mu nevadilo. Bola s ním predsa ona. Ona? Bola to ona? Navidel jej úplne do tváre.
Symbol? Znamenie? Dôkaz? Nedávalo to zmysel.
Vlastne, nakoniec to celé dávalo zmysel, aj keby to nemalo byť tu a teraz.
„Profesor Maurice, máme to tu!“ vytrhol Roberts profesora z jeho myšlienok, keď si prešiel výstupy. „Tak, a máme ďalší dielik do našej skladačky… Ale nerozumiem tomu, výsledky nepotvrdzujú vaše pôvodné výpočty!“
„Viem, ešte to nie je ono, prekonfigurujte to,“ profesor pozrel na čísla a začal sa usmievať. „Zapracujte tam tie posledné vzorce, čo som vám dal ráno. Verím, že dnes môžeme vytvoriť spoločne čosi nové a jedinečné.“
„To ale nemáme v dnešnom rozvrhu a protokole…“, ohradil sa Roberts, pozrel do papierov a otočil sa začudovane na profesora.
„Stretneme sa tam, “ dodal profesor a položil fotku späť na stôl.
Roberts poslednej vete nerozumel, ale bol príliš excitovaný na to, aby sa pýtal. Jeho prsty sa rozbehli opatrne a ladne po klávesnici ako po nejakom starom hudobnom nástroji. S nadšením zadával posledné vstupy konštánt a vzorcov, ktoré dostal od profesora po rannej porade. Napokon odhodlane natiahol pravú ruku nad klávesnicu a čakal: „Môžeme? Profesor, ste pripravený? Ak to nevyjde, skúsime inú konfiguráciu.“
„Mali ste pravdu. Vlastne, Roberts, mali by ste viac veriť! Poďme na to.“
Roberts vystrel ukazovák a stlačil klávesu Enter.
1: Tresk!!!
Reštart!
...
