Nedeľa je o nervy, vždy! Trepať sa večer linkou 39 do Slávičieho znamená zápasiť s tým, aby si každú chvíľu nevybuchol. A Karol má už toho práve po krk. Neznáša nedeľné večery, nenávidí autobusy, tlačenicu, cestovanie.
„Posuň sa ešte o kúsok!“ reve z chodníka študent a tlačí čísi batoh aj s jeho majiteľom pred sebou hore schodíkmi do autobusu.
„Choď do riti, veď ma rozpučíš,“ osopí sa na neho majiteľ batoha a nadôvažok k tomu zahundre: „Nezmestíš sa! Počkaj si na ďalšiu tridsaťdevinu!“
Je jún, horúci večer a v preplnenom starom autobuse nefunguje klimatizácia. Karolovi tečie z čela pot. Väčšina cestujúcich ide až na konečnú, a tak, keď sa na Lanfranconi otvoria dvere, nikto nevystupuje.
Babička na zastávke prosebne prestupuje z nohy na nohu… nepomáha. Z vnútra sa len unisono ozve: „Sme plní, babi, počkajte si na ďalšiu!“
Zastávka ZOO, chvalabohu, opakuje si v duchu Karol, už len Televízia a potom konečná.
Dvere sa ešte ani nezavreli a autobusom pri rozbehu šklblo. Zozadu sa ozvalo podivné buchnutie a syčanie. Autobus zastal.
„Pustite ma von,“ kričí šofér, tlačí sa z kabínky a po centimetroch sa prediera k dverám.
Nikomu sa nechce vystúpiť až na chodník. Čo keď sa potom nedostane späť? Kto by sa chcel trepať s batohom plným rezňov a pomačkaných buchiet pešo hore celým Slávičím?
Šofér prešiel popri autobuse dozadu a otvoril oplieskaný kryt. No samozrejme, tá poondiata hadica opäť vyletela. Nasadí ju na miesto, zabezpečí vopred pripraveným kusom drôtu. Rutina, nestalo sa to prvýkrát. Zaklapne kryt.
„Dovolíte? Rád by som...“ kričí Karol z chodníka na mladíkov natlačených vo dverách.
Jeden zo študentov na schodíkoch, inštinktívne brániac svoju výhodnú polohu šťastného cestujúceho, mu cez plece odvrkne: „Nezmestíš sa, počkaj si na ďalšiu!“
Karol je prekvapený, ako pokojne a chladne túto situáciu zvládol.
Utrie si o seba od oleja zašpinené ruky a vydá sa úplne pokojne pomalým krokom hore Slávičím na konečnú.
Dobre, ja končím! Teraz definitívne, vraví si Karol v duchu. No a ty, kamoš, ty si počkaj na ďalšieho… šoféra.
