Keď sme toto zadanie dostali, dlho som si lámal hlavu (aj do mlynského kolesa som si ju na moment odložil, či to nepomôže) s tým, čo urobím. Stránku? To sa ľahko povie. V dnešnej dobe už väčšina webov nie je o pár kódikoch, ktoré sa vám zmestia na priemerne dlhý pokladničný blok. To je vám kódovania. A teraz sa v tom vyznať. Najmä, ak som predmet navštevoval takpovediac sporadicky - bol som tam dvakrát. Hlavne pre hlboké sympatie medzi mnou a vyučujúcim, ktoré boli od prvého momentu očividné. Áno, mal som tam chodiť. Ja viem, je to moja jediná povinnosť. A tak ďalej, a tak ďalej.
Čo sa stalo, sa už neodstane. Neplač nad rozliatym mliekom. Cereálie máš v kredenci. A mnoho ďalších múdrostí (múdrych rečí) by sa dalo popísať, či povedať. Ale komu by to bolo platné? Ani mne, ani vám. Aby ste tomu dobre rozumeli, zadanie znelo: vytvoriť stránku čo najviac podobnú svojmu predobrazu, ktorý je ľubovoľný podľa študentovho rozhodnutia. Tak som si nad to v stredu podvečer sadol a pustil sa s vervou do programovania (híí, môžem to tak nazvať, páni programátori?). Verva sa zdržala tak minútu-dve a opustila ma dverami na izbe. Ani za sebou nezavrela.
Nakoniec som si sčista-jasna spomenul na stránku, ktorá bola nedávno tak prežúvaná médiami. Neznámy webdeveloper, vďaka ti! V jednoduchosti je krása. Takto som si pochvaľoval po tom, čo som dal zobraziť zdrojový kód. Lahôdka. Vlastne jednohubka. Trvalo to niečo menej než hodinu a stránočka bola na svete. Ono, nerobil som celý web; mali sme prerobiť len jednu stránku.
Vo štvrtok ráno som s patričným elánom a zásobený sebaistotou na dekády dopredu vpochodoval do školy. Na chodbe nás bolo jedenásť (krát desať, minimálne). Skúšanie sa raz vlieklo, raz odsýpalo; nevedno prečo. Zrazu skúšajúci vyšiel a spytoval sa, koľkí ešte máme ísť. Do vzduchu sa zapichlo zo desať rúk. Tak poďte všetci naraz, nech to ide, vraví on. My mlčíme, zato však kráčame. Predo mnou idúci štyria ľudia vošli šťastlivo dovnútra. Ja, piaty v poradí, som ich nasledoval bez najmenších pochýb o nesprávnosti svojho konania. Na opak ma upozornilo až nevyberané štuchnutie, ktorým ma z miestnosti vyprevadil učiteľ. Vraj, to stačí. Stačilo.
Keď som bol na rade druhýkrát, vstupoval som dovnútra akosi opatrnejšie a s bázňou. Pre istotu som si overil, či som v miestnosti prvý a nie piaty ako predtým. Piaty majú vždy smolu. Mali by sme zrušiť piatok trinásteho a namiesto toho sa hroziť piatka piateho. Aj to krajšie znie. Ale späť k môjmu výstupu. USBčko so stránkou už trčalo z portu na notebooku, ktorý stál na stole pred skúšajúcim. Po otvorení stránky nasledovalo len pár poznámok o tom, že to nie je nič extra a že je to na E. Ani len nevyskúšal odkazy, ktoré som krvopotne naskriptoval.
Čo ma však zarazilo je to hodnotenie. Uznajte; stránka za 25 000 eur je ohodnotená známkou E? Eh. Čo sa porobilo? Dačo zhnité bolo v kóde stránkovom. Alebo jednoducho nikto nechápe jedného z najprogresívnejších webdeveloperov na Slovensku (viď vyjadrenie SNG na margo kontroverznosti nového dizajnu stránok)? My krátkozrakí úbožiaci. Tá progresivita je tak progresívna až je agresívne regresívna. Prečo mi len táto veta pripomína výroky nášho najtalentovanejšieho pretekára do vrchu? Keby som aspoň tých dvadsaťpäť tisíc dostal po skúške. Nič.
