Je to však skutočne tak?
Čo tie predavačky, ktoré vidím dennodenne v obchode ešte vo večerných hodinách? Upratovačky? Servírky? Manažérky? Ženy v bankách? Na poštách? Železničiarky? Zdravotné sestry, opatrovateľky, operky a iné ženy pracujúce v zahraničí?
Čo zatiaľ robia ich deti?
Po prvej pracovnej zmene prídu deti zo školy domov, poupratujú si izbu a pustia sa do druhej pracovnej zmeny. Napíšu si domáce úlohy. Nadiktujú si sami sebe diktát a vypočítajú všetky matematické príklady. Ak to stihnú do príchodu aspoň jedného rodiča z práce, pomôžu mame uvariť večeru a vypočujú si čo všetko opäť musela v práci prežiť a aká je už z toho unavená. Po večeri umyjú riad, osprchujú sa, umyjú si zuby, rodičom poprajú dobrú noc a idú spať.
Je to skutočne tak? Že by to bolo inak?
Prídu domov z prvej pracovnej zmeny. Keďže mnohým domácim úlohám nerozumejú, tak ich nechajú tak. Tí snaživejší sa naučia básničku, alebo presný dátum narodenia nejakého „velikána.“ Potom si sadnú za internet, surfujú, chatujú, alebo sa idú ponevierať von. Len tak, bez cieľa.
Večer sa pozdravia s rodičmi a spoločne si pozrú nejaký, aj pre dospelých nevhodný seriál, alebo reality show. Tí šťastnejší sa ešte hodinku či dve trápia spolu s mamou, alebo otcom a snažia sa dokončiť domáce úlohy.
Nedávno som si pozrel na ČT program „Zázraky přírody.“ Nápad hodný zamyslenia. Tak ako „Milujem Slovensko.“ Témy a formy vynikajúce, doslova vhodné pre školopovinné deti.
Čo nám bráni nahradiť domáce úlohy inou formou? Čo nám bráni také niečo pre ne organizovať? V geografii, prírodopise, matematike, literatúre, speve, alebo športe?
Bránia nám v tom peniaze, alebo aj chuť?
