Paralelne so štrajkom učiteľov prebiehajúci protest zdravotných sestier som chápal ako požiadavku na zvýšenie odmeny za prácu, bodka. Nič viac, nič menej. Nevykonávajú diagnostiku pacientov, nestanovujú liečebné postupy, ich práca má na ekonomiku zdravotníctva minimálny vplyv.
Určite sa dá polemizovať, či si zdravotné sestry zvýšenie platov plošným spôsobom zaslúžia, písal som o tom tu. Nevidím však inú možnosť. Lekári ich pri svojich protestoch vynechali, akoby ony neboli súčasťou systému a tak zdravotné sestry konali ako konali. Osamotené, v strese, s ťarchou akejsi podivnej solidarity.
U učiteľov sa mi to javí inak. Tí sa rozhodli, tesne pred voľbami urobiť si reprízu štrajku z roku 2012. Kým v roku 2012, krátko po voľbách si robil premiér s učiteľmi čo chcel, teraz v predvolebnom období sa to tak trochu obrátilo. Kým pred štyrmi rokmi premiér ako víťaz súboja urobil gesto a učiteľom daroval nejaké tie drobné, nedávno mu za odmenu štrajkujúci učitelia pravdepodobne znížili počet hlasov získaných vo voľbách. To je asi tak všetko.
Koľko je tých učiteľov ktorí chcú vyššie platy? Koľko je tých učiteľov, ktorí chcú zmenu školského systému? Koľko je tých učiteľov, ktorým skutočne ide o deti?
Je deprimujúce čítať texty ako: „Tak debilní rodičia ako teraz tu ešte neboli,“ alebo počúvať na prvom rodičovskom združení gymnázia: „Tak sprosté deti som ešte neučila.“ (Mimochodom tie sprosté deti dnes ovládajú stavebnú mechaniku, pružnosť, dokážu nadimenzovať betónové, drevené alebo oceľové konštrukcie.)
Počas štrajku sa učitelia, keď protestovalo možno desať percent z nich, dovolávali podpory rodičov. Pravdepodobne aj tých debilov so sprostými deťmi. Viem, rodič nemusí byť žiadne neviniatko a mnohí so svojim intelektom alebo opičou láskou vedia byť veľmi nepríjemní. Nie sú však, ako som už písal skôr, žiadnym pravidlom, tak ako ani dobrý alebo zlý učiteľ. Lenže koľko učiteľov je ochotných diskutovať napríklad o tomto? Koľko učiteľov je ochotných diskutovať vôbec?
Všade, v každom rezorte, ktorý riadi štát sú obrovské rezervy. V organizácii práce, v ekonomike, v kvalite služieb. Ak sa však do štrajkov zapojilo len pár percent učiteľov natískajú sa otázky: „Nie sú vlastne tí ostatní so súčasným stavom spokojní? Kde je záruka, že chcú aj nejakú systémovú zmenu, že im ide aj o deti? Nie je cieľom mnohých prevegetiť tam kde sú za každú cenu?“
Nepáči sa mi, keď vidím pohybujúce sa masy po uliciach, námestiach. V roku 1989 som to chápal a bol som rád, že človek vyjadril svoj názor a prial si zmenu. Stál som na námestí a i keď som okolo seba videl mnohých, ktorí tam podľa mňa nepatrili, veril som, že pôjdeme ďalej tou správnou cestou. Netušil som však, že to bude cesta permanentných revolúcií.
Možno sa v učiteľoch mýlim, myslím si však že skôr nie. Ak by som sa totiž mýlil pravdepodobne by štrajk podporila väčšina z nich. Nemuseli zatvárať školy, ani pobehovať s transparentmi po uliciach, stačilo aby podporili svoj protest nejakou inou formou, napríklad spolu s rodičmi a deťmi zorganizovať nejaké kultúrne alebo športové akcie, kde by vyjadrili svoj názor, prípadne poukázali na to čo by bolo potrebné v školstve zmeniť. Lenže ja som nič také nezaregistroval, ani počas štrajkov ani počas protestov.
Štrajkujúci učitelia volajú po podpore rodičov pričom približne 90% percent z nich je pasívnych a to je ten dôvod, prečo ma ich protesty nezaujímajú.
