Neviem čo to presne znamená, ale pravdepodobne, že do úplnej dokonalosti mi chýba už len 1 percento.
Mnohí mi povedali: „Mal by si mať v sebe viacej pokory.“
Magnetku, jedinú ktorú mám, som si primagnetil na dvere chladničky a pravdepodobne prvý krát vo svojom živote sa zamyslel nad slovom pokora a čo to o ňom vyhľadal na internete.
Dozvedel som sa, že pokora je jednou zo siedmych cností a musím sa priznať, že neviem čo je tých ďalších šesť. Pokora je vraj slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou. Opakom pokory je vraj pýcha, ktorá patrí medzi sedem hlavných hriechov.
Pokora je vraj skromné chovanie, nesebeckosť a prejavuje sa u človeka, ktorý rešpektuje druhých. Tiež som sa dozvedel že bez pokory nebudem schopný odpúšťať druhým, dokonca ani sebe, nedokážem vytvárať hlboké vzťahy a nebudem schopný nezištnej lásky. Vraj ak by som bol pokorný, bol by som realista, pozrel by som sa na seba, naplno si uvedomil a priznal kto som.
Toto svoje poznanie by som potom preniesol do života a nepokladal by som sa ani za menšieho, ani za väčšieho než v skutočnosti som. Pokladal by som sa za presne takého aký som, našiel úctu k životu a miloval ho taký aký je.
Magnetka o mojej pýche visí vďaka fyzikálnym zákonom a umu človeka na dverách mojej chladničky a ja som si donedávna myslel, že týmto darom mi chcel kamarát naznačiť, aby som zliezol zo stromu pýchy a postavil sa na rovnú zem. Ale ako to mám spraviť, keď nemám v sebe dostatok pokory? Ako to mám spraviť, keď nie som na 100 percent dokonalý? Keď som dokonalý iba na 99 percent.
Kto iný, ako na 100 percent dokonalý človek dokáže seba samého pokladať za presne takého aký je a nebude sám seba klamať?
Nie, nie, to ja nie som. Toľko pýchy v sebe nemám aby som dokázal byť pokorný. Aj tých 99 percent je možno pritiahnutých za vlasy, ale čo už keď si to druhí o mne myslia.
Tento svet, úžasné zákony prírody, nádherné hory, lesy, lúky, moria, to všetko je pre mňa neskutočný zázrak. Zázrak, s ktorým sa moja maličkosť vôbec nemá šancu porovnávať. Tak prečo by som to vôbec robil?
Mám odpúšťať a rešpektovať druhých. Aj tých ktorí nerešpektujú mňa? Ktorí ma šikanovali? Ale veď ja som im nič neurobil, iba ak to, že som na rozdiel od nich chcel žiť čestne, v slušnejšej spoločnosti.
Mal by som nájsť úctu k životu a milovať ho taký aký je.
Ale prečo, keď sa mi na ňom všeličo nepáči? Nie som normálny ak chcem aby bol lepší a pre viacerých krajší? Aby sa tá krásna príroda zachovala aj pre ďalšie generácie? Aby ľudia dokázali žiť nie len pre túto chvíľu, ale aj pre svoje deti? Čo najviac neznášam sú slová: „To tu už my vtedy nebudeme.“
Nie, nedokážem byť pokorný. Po celý život som skúšal byť čestný, slušný, snažil sa stáť vzpriamene, ale byť pokorný som neskúšal. Ani skromný nedokážem byť. Prečo aj? Prečo by som nemal byť na niečo, čo som v živote dokázal pyšný?
Ak skromný znamená byť chudobný, potichu sedieť kdesi v kúte a pokorne sa pozerať na mnohých podvodníkov, tak často oháňajúcich sa slovami o pokore, tak to ja nie som a ani byť nechcem.
Vo svojom slovníku nachádzam slová ako láska, tolerancia, rešpekt a ďalšie, ale pokora mi tam chýba. Napriek tomu si o sebe myslím že som, na rozdiel od mnohých, ktorí sa tak často oháňajú slovom pokora, slušný človek.
Je však možné že sa mýlim, keď mi chýba to jedno percento.
