Aj keď som už v zahraničí bol, a dokonca som tam pracoval, predsa len išlo o niečo výnimočné. Nikto nám nič nepripravil, nikto nás nesprevádzal, nikto nás nečakal v cieli našej cesty.
Maďarsko bolo v tom čase pre nás dobrým riešením. Zo širokej palety štátov Varšavskej zmluvy bola bratská Maďarská socialistická republika najbližšie. Za cieľ našej cesty sme si vybrali kemp v mestečku Zamárdi, priamo na brehu jazera Balaton.
Našu prípravu na výlet sme v ničom nepodcenili. Požičali sme si stan, nakúpili konzervy, vymenili forinty a dôkladne preštudovali železničný cestovný poriadok. Náš rýchlik mal odchod o polnoci. Z Račianskeho mýta na hlavnú železničnú stanicu to bolo, čo by kameňom dohodil.
Spolu so Stanom a s Dušanom sme na stanicu vyrazili na poslednú chvíľu. Vlak by nám možno aj ušiel, keby nemal meškanie. Meškanie nie hocijaké, ale hneď dvojhodinové. Domov sa nám vrátiť nechcelo, a tak sme sa pripojili k ostatným spolupútnikom v čakárni a čakali sme. Keď sa však na tabuli aktualizovala nová informácia a meškanie vlaku sa predĺžilo na tri hodiny, išlo nás poraziť. Najmä keď vlak nakoniec dorazil so štvorhodinovým meškaním.
Nasadli sme a tešili sa na cestu. Nadšenie opadlo, keď sme zistili, že do Budapešti tak skoro nedorazíme. Vlak pre meškanie zastavoval v každej stanici a púšťal vlaky, ktoré šli bez meškania. Aby nemeškali ďalšie súpravy, náš vlak jednoducho obetovali. Náš pomalík, tak sme nazývali rýchlik, ktorým sme sa viezli, dorazil do Budapešti po ôsmich hodinách, o dvanástej na obed. Náš cestovný plán sa rozsypal ako domček z karát.
V Budapešti sme museli prejsť metrom na inú železničnú stanicu, skadiaľ sme ďalším vlakom pokračovali v ceste. Kým sme však vyrazili, počkali sme si ďalšie tri hodiny. Vlak našťatie už nemeškal a pohľad na maďarské more sme očakávali podchvíľou. Už sme sa videli, ako staviame stan a močíme si nohy v jazere.
Z pohody nás čoskoro vyviedol sprievodca. Po plynulej diskusii rukami, nohami, lámanou slovenčinou a čiastočne ruštinou sme pochopili, že musíme v Székesfehérvári vystúpiť a počkať na osobný vlak. Inak sa na Zamárdi pozrieme iba z okien idúceho vlaku. Sprievodca sa s nami ešte rozlúčil pokutou, ktorú nám vysolil za cestovanie rýchlikom, pričom my sme mali lístky len na osobný vlak.
Po vystúpení v Székesfehérvári sme ostali stáť ako obarení, pretože ďalší vlak išiel asi o dve hodiny. Počkať na vlak nebol žiadny problém. V tom sme už mali bohaté skúsenosti. Vyvstal však iný problém. V Zamárdi boli dve vlakové stanice. Z ktorej to bolo bližšie do nášho kempu, sme netušili. A keďže zastávky boli od seba vzdialené päť kilometrov, bolo potrebné správne sa rozhodnúť, kde vystúpiť.
Na stanici som sa to pokúsil zistiť v pokladni, no môj pokus, či už v lámanej ruštine, alebo v lámanej nemčine, nebol úspešný. O čosi viac sa chytala predavačka v trafike.
„Entschuldigen Sie, bitte, wo ist camp? In Zamárdi eins, oder Zamárdi zwei“? spýtal som sa jej.
Prikývla, no na moju otázku odpovedala: „Ja, das ist gut, Zamárdi ist eins und zwei.“
„Ja das ist Ordnung. Aber wo ist camp? In Zamárdi eins, oder Zamárdi zwei“? zopakoval som svoju otázku.
„Ja, das ist gut. Zamárdi ist eins und zwei.“
Vykašľal som sa na bezvýslednú konverzáciu a rozhodli sme sa, že budeme tipovať. Keď sme pred polnocou vystúpili na prvej zastávke v Zamárdi a vyšli na hlavnú cestu, zistili sme, že tip nevyšiel. Na tabuli popri ceste bolo jasne napísané Kemp 5 km.
„Porazí ma!“ zakričal Stano do poľa a zvalil sa unavený na zem. Dušan ho okamžite nasledoval. Na ceste sme boli takmer dvadsaťštyri hodín a stále sme nedorazili do cieľa. Boli sme doslova znechutení.
„Musíme chytiť stopa,“ vyhlásil som.
„Kde tu chceš koho chytiť, ty idiot? Je noc!“ odvetil mi Dušan.
Kašľal som na nich a vyšiel som na cestu. Prvé auto okolo nás prefrčalo do piatich minút a hneď zastavilo! Natlačili sme sa doň aj s batohmi a cesta pokračovala ďalej. Vodič nás vysadil na križovatke, z ktorej to bolo do kempu asi desať minút pešo. Po vyše dvadsiatich štyroch hodinách sme stáli v cieli našej cesty, dvesto kilometrov od Bratislavy.
