Batohy nás už netlačili, nohy neboleli. Stačilo sa nahlásiť na recepcii, zaplatiť, odobrať sa na určené miesto a postaviť si tam stan. Najviac som sa tešil na to, ako sa konečne, hoci len v spacáku, vystriem. To som ešte netušil, čo sa zasa zomelie.
„Kein Platz,“ zastavil nás recepčný ešte vo dverách.
„Akože, kein Platz!“ rozčúlil sa Stano, „ešte aj v tej tme vidím, že kemp je prázdny.“
Recepčný nám však nevenoval ďalšiu pozornosť. Doslova nás odignoroval. Keby sme neboli takí unavení, možno by od nás dostal po hube.
„Čo teraz?“ vyvstala otázka, len čo sme vyšli z kempu. Rezignovaní sme klesli do trávy a čučali na nebo posiate hviezdami. Po chvíli si Stano všimol, že za cestou v kukuričnom poli stojí niekoľko stanov. Navrhol, aby sme prvú noc prenocovali tam, na druhý deň sa uvidí. Tak sme vyrazili do poľa. Stan sme postavili rýchlo a bez problémov. No aj napriek únave sa nám akosi nechcelo spať. Hneď pri vchode do kempu sme si všimli, že bola ešte otvorená jedna reštaurácia. Zazipsovali sme stan a vyrazili na pivo. Pivo už síce nečapovali, ale aj dve fľaše vína urobili svoje. Rozjarení od alkoholu sme si po návrate do stanu hodili ešte pár partičiek kariet. Následne po zaspievaní československej a sovietskej hymny sme nočný koncert ukončili internacionálou.
Ráno som sa zobudil na rozčúlený ženský hlas. Bolo desať hodín a slnko už statočne pripekalo. Nemotorne som vyliezol zo stanu a uvidel staršiu paniu, ktorá lámanou slovenčinou ziapala na Dušana. Ten stál oproti nej a prihlúplo na ňu civel. Bolo jej sotva rozumieť. Oznámila nám, že sa na nás niektorí dovolenkári sťažovali za rušenie nočného pokoja a žiadala nás, aby sme jej súkromný pozemok opustili. Následne podstrčila Dušanovi lístoček s akousi adresou.
Nahnevaní sme zbalili stan, nasadili batohy na chrbty a už len pohľadom sa rozlúčili s ostatnými dovolenkármi. Bol to smutný pohľad na autá s bratislavskými či košickými dopravnými značkami, ktorých majitelia trávili luxusnú dovolenku v kukuričnom poli pri Balatone.
Skúsili sme opätovne nielen kamp v susedstve nášho poľa, ale i ďalšie v okolí. Preplavili sme sa kompou na druhú stranu Balatonu a trpezlivo skúšali ďalej. Pravdepodobne bez západonemeckých mariek boli aj naše ďalšie pokusy zbytočné. Unavení sme sa išli najesť do reštaurácie. Reštaurácia je silné slovo. Bola to skôr jedáleň s biednym výberom jedál. Proste žiadny luxus. A keď som si skoro vylomil zub na nedovarenej ryži, začal som ľutovať, že sa musím zaradiť do sveta dospelých. Mal som chuť vrátiť sa domov a hľadať azyl v našej pivnici. Napriek tomu sa mi predsa len objavil úsmev na tvári. Stačil pohľad na mojich vyčerpaných kamarátov, ktorí si na nedovarenom obede pochutnávali, ako keby sedeli na jachte v San Marine a obsluhovali ich „Žraloci“.
„Skúsme ešte tú adresu, čo nám dala tá ježibaba ráno,“ ozval sa Stano.
A keďže sme inú možnosť naozaj nemali, rozhodli sme sa využiť ju. Adresu sme našli ľahko. Bol to rodinný dom s veľkou záhradou. Zazvonili sme a čakali. Zrazu sa otvorila brána a tam tá istá ježibaba z rána. Tentoraz už na nás neziapala. Usmievala sa a naznačila nám, aby sme ju nasledovali. Pani nás zaviedla do svojej záhrady za domom. Zastala pred premočeným trávnikom a ukázala naň: „Tu môcť stanovať.“
Pred smiechom ma zachránil Peter. Videl síce to isté čo ja, no uznal, že iné miesto aj tak nebolo. Spodná voda premáčala celý pozemok, k suchšiemu miestu sa dalo dostať iba po fošni. No bolo to jediné miesto, kde nám dovolili stanovať. Postaviť stan na takom mieste bolo jednoduché. Kolíky stačilo do zeme zatlačiť prstom. Z fošní sme vybočiť nesmeli, inak by sme si zmáčali tenisky.
Začal som znovu niečo splietať o pivniciach, no moji kamaráti ma nepočúvali. Vyrazili na prieskum rekreačnej oblasti. Ja som poslušne cupital za nimi. Dve hodiny sme sa túlali po okolí, potom išli na pivo. Prisadli sme si k mladej peknej Češke a hodili reč. Prezradila nám, že má postavený stan vo voľnej prírode, schovaný za rákosím, hneď pri vode. Do hodiny sme mali stan presťahovaný.
Od tej chvíle sa náš výlet už len zlepšoval. Okrem toho, že sme mali dámsku spoločnosť, boli na našom miestečku pokoj a pohoda. Zo strany od pevniny a oboch strán sme boli chránení rákosím. Vstup do vody bol asi na päťdesiatich metroch vyčistený a vo vode boli na koloch postavené plošiny. Dalo sa na nich ležať a dobre sa z nich skákalo do vody. Úplná lahoda. Dovolenka, ako má byť.
V neďalekom amfiteátri premietali film Koncert pre Bangladéš a naša nová kamarátka nám robila celý čas spoločnosť. A kým sme sa ráno hádali, kto zbehne do obchodu, pripravila nám aj raňajky. Možno by urobila aj niečo viac, len my sme sa akosi nevedeli dohodnúť komu, a tak sme to nechali na ňu. A tak sme nakoniec čakali a čakali a čakali...
Týždeň pri vode prebehol rýchlo a museli sme sa vrátiť domov. Češka mala v pláne ostať ešte pár dní, a tak sme sa rozlúčili. Vydali sme sa na cestu, keď zrazu Stano zastal.
„Počkajte, chalani,“ zastavil nás a rozbehol sa naspäť. Vrátil sa po chvíli vysmiaty až po uši.
„Ak si ju chcel, vieš čo, tak si to buď stihol veľmi rýchlo, alebo ti nedala,“ podpichli sme ho.
„Dal som jej svoju adresu, hovädá,“ zasmial sa a pokračoval v ceste.
Do Bratislavy sme dorazili bez meškania a akýchkoľvek problémov. Prišli sme spokojní a oddýchnutí. Češka sa Petrovi nikdy neozvala, ale myslím, že mu vypadla z hlavy ešte v ten večer, ako sme dorazili domov.
