Dospeli sme. Teda aspoň fyzicky. Mladší sme randili, starší už boli ženatí. Viacerí očakávali potomkov. Dlhé roky nato sa rodinky s deťmi stretávali na Zlatých pieskoch pri hojdačkách. Bola to taká obdoba dvora. Miesto, kde sme mohli debatovať a zasmiať sa. Postupne sme k hojdačkám chodili všetci. Ženatí, vydaté či slobodní.
Dodnes neviem, čo nás tam priťahovalo. Na hojdačky na Zlatých pieskoch chodieval aj Laco. Po príchode z vojny pokračoval v popíjaní a viac a viac času trávil spiaci na barovej stoličke. Bolo ho škoda. Mal veľmi rád deti. Dokázal s nimi pri hojdačkách tráviť celý deň. Rodičia mohli ísť spokojne do vody, o deti bolo postarané. A Laco sa s deťmi doslova zabával. Hral s nimi guľôčky, schovávačku či s loptou. A často ich z recesie poslal k mladým slečnám.
„Teta, ten pán sa vám páči,“ naučil decká, ktoré potom s touto vetou chodili za určenými slečnami a ukazovali na Laca. Niektoré to brali ako žart, zopár z nich sa Lacovi podarilo uloviť. Lenže slečny nebavilo vyspávať po baroch, a tak išlo väčšinou len o krátkodobé známosti.
V septembri 1975 som nastúpil na vysokú školu. Stavebná fakulta Slovenskej vysokej školy technickej mala prakticky úplne novú budovu. Ešte pred pár rokmi sme sa ako stredoškoláci v rámci odbornej praxe na tejto stavbe vozili na stavebnom výťahu. Prešli tri roky a do budovy som vstúpil ako študent.
V kolektíve nových spolužiakov a priateľov som si začal zvykať na inú formu štúdia. Nebolo to celkom jednoduché. Gymnazisti zaostávali v stavebných predmetoch, my priemyslováci v matematike a fyzike. Nesúlad v štruktúre vzdelania bol jednoznačný. Derivácie či integrály sme sa učili až v druhom ročníku, teda v 3. a 4. semestri. Ale fyziku, či pružnosť pomocou nich prakticky o rok skôr. Stavali sme prvé či druhé poschodie domu, pričom sme sa ešte len chystali robiť výkopy a následne základy.
Profesorov, teda česť výnimkám, to netrápilo. A asi ich to netrápi dodnes. Ani nad rozsahom učiva sa nezamýšľali. Bolo jasné, že to študenti nemôžu zvládnuť, teda aspoň väčšina. Skúšky sa nejako vybavili a každý bol spokojný. Len kvalita sa márne dobýjala do budovy a často ju bolo pred vchodom počuť plakať.
Obľúbeným nástrojom niektorých profesorov boli dekanské termíny. Najskôr som to nechápal. Myslel som si, že tí ľudia boli zlí. S odstupom času som nadobúdal presvedčenie, že som sa mýlil. Teda aspoň čiastočne. Čím viac som rozmýšľal nad zmyslom tohto konania, tým viac som nadobúdal presvedčenie, že šlo vlastne o biznis. Veď tie dekanské termíny nakoniec spravil prakticky každý. Že by tým motívom bola nakoniec nejaká tá fľaška, obálka, záhradka či nové zuby? Rodičia klientov boli rôzni. Ktovie... Chcel by som sa mýliť.
Inak vysokoškolský život bol skvelý. Navštevovali sme vysokoškolské kluby, vymetali bary, zapíjali každú skúšku. Proste užívali sme si študentský život. Rysovali sme síce na pauzáky a používali lievikové perá, ktoré našťastie rýchlo vystriedali prvé rotringy, no naše štúdium sa v ničom nelíšilo od dnešného. Cez semester pohoda, cez skúškové sme potili krv.
