Veľmi sme s tým nepočítali, ale keď učiteľky tak veľmi chceli ísť, tak sme to s nimi riskli. Alebo že by to riskovali ony?
Už prvý nocľah v Děčíne naznačoval, že k dospelosti nám chýba už len kúsok, no k zdravému rozumu bolo ešte ďaleko. O spánku nemôže byť ani reči. Následky prebdenej noci sa ukázali ráno. Okrem toho, že niekto ovracal umývadlo na toaletách, musela nás triedna asi hodinu čakať na sedadle v autobuse.
Aj keď atmosféra bola hustá, nikto nič neriešil a s vyše hodinovým meškaním sme nakoniec vyrazili k hraniciam. Cestovali sme len pár minút a autobus zastal pred závorami. Colná a pasová kontrola by prebehla bez problémov, keby... Keby jeden z našich spolužiakov nebol Goran, cestujúci s juhoslovanským cestovným pasom. Ten nám ešte pred cestou dával vyžrať, že sa od nás na deň vo Východnom Berlíne odpojí a pôjde nazrieť za Berlínsky múr. Niektorí sme mu závideli, iní mu prichystali západonemecké marky, hlavne na nákup hudobných platní.
Goran vedel, že do Západného Nemecka víza nepotrebuje. No netušil, že ich potrebuje do Východného. A tak ich ani nemal.
„Keď sa nedostaneš ani z Československa, ako chceš ísť na Západ?“ začali sa ozývať škodoradostné výkriky. „Tu máš tú svoju cestu do Západného Berlína, veď ty sa nevieš dostať ani do Východného.“
Nakoniec mu colníci asi po hodine čakania víza vybavili a my sme mohli pokračovať v ceste, teraz už s vyše dvojhodinovým meškaním. Do Berlína sme prišli až neskoro večer, pretože plánovanú zastávku v Drážďanoch sme nevypustili. Unavení sme zaľahli a bez akýchkoľvek excesov zaspali.
Ráno sme absolvovali prehliadku mesta a poobede dostali voľno. Skoro všetci vyrazili do obchodov, Goran do Západného Berlína. Chlapčenské nákupy netrvali dlho. Dokonca niektorí do obchodu ani nestihli prísť. Sedeli sme roztrúsení po krčmách a s novými spencermi na nohách popíjali pivo či iné liehoviny. Popíjali sme do poslednej chvíle, potom zaplatili cech a vyrazili k autobusu.
Cestou cez Alexanderplatz našu pozornosť zaujala osoba spiaca na lavičke, rovno pod najväčšou atrakciou mesta Svetovými hodinami. Pristúpili sme bližšie a šli sa rovno popukať od smiechu. Na lavičke spal náš spolužiak Imro. Snažili sme sa ho zobudiť, lebo do odchodu autobusu zostávalo len pár minút. No Imro nie a nie vstať. Neprebralo ho ani pár faciek. Bol na mol, a tak sme ho museli naložiť na chrbty a do autobusu odniesť.
Ako sme ho niesli, Imro začal niečo mrmlať. Po chvíli sme rozoznali slová Zuzana, milujem ťa. Zuzana bola Imrova frajerka. Teda už bývalá. Rozišli sa krátko pred Berlínom a Imro to zjavne ťažko znášal.
„Akoby mu nestačilo naposledy,“ fučal Emil, ako mu Imro visel na pleciach.
Imro sa totiž nedorazil prvýkrát. Necelý mesiac pred výletom do Berlína ho našli policajti padnutého vo výkope pri ceste. Nemal pri sebe doklady a v bezvedomí ležal tri dni v nemocnici.
Imra sa nám podarilo prepašovať do autobusu, ale bolo to v podstate jedno. Po príchode ďalších spolužiakov bolo jasné, že Imro nebol jediný, kto nezaháľal.
Nakoniec do autobusu dorazili aj zvyšní členovia našej cestovateľskej družiny. Všetci v dobrej nálade až na jedného. Goran sedel na sedadle a podchvíľou nadával.
„Čo sa stalo?“ vyzvedali sme.
„Čo by sa stalo. Nemal som autobus, tak ma nepustili!“ odvrkol.
Goran mal skutočne smolu, pretože colníci v Děčíne mu do víz napísali, že pricestoval autobusom. A bez autobusu z Východného Nemecka ani na krok.
Cestou na ubytovňu bolo veselo a zábava pokračovala do skorých ranných hodín. A keď sa na druhý deň večer strhla bitka na diskotéke v jednom vysokoškolskom klube, ktorý sme navštívili, mal som pocit, že učiteľky začali rátať hodiny, ktoré zostávali do príchodu autobusu do Bratislavy. Aj keď s bitkou na diskotéke nemal nikto z nás nič spoločné. Po návrate domov sa na nás ešte chvíľu pani učiteľky hnevali, ale postupne ich to prešlo.
Po výlete nás čakali maturity. Obrovská udalosť v živote človeka. Prechod do dospelosti, ktorý sme museli osvedčiť jednak písomnými, ale aj verbálnymi skúškami. Skúšky sme zvládli všetci. Niektorí víťazi síce za šestnásť, ale keď to nešlo lepšie, tak aj štyri štvorky boli niečo výnimočné. A keď si pani učiteľka na záverečnom bankete zaspomínala na naše správanie a výlet do NDR, dostala od nás na rozlúčku poslednú ranu.
„Musím skonštatovať, že som bola v Berlíne prekvapená, ako tí Nemci pijú. Predstavte si. Jedného takého som videla spať rovno na námestí,“ povedala. Skoro zborovo sme jej oznámili: „To nebol opitý Nemec, ale náš Imro.“
Maturitnými skúškami sme síce osvedčili našu pripravenosť zaradiť sa do sveta dospelých, no správaním nie. Skôr naopak. Možno by nejaké to psychologické vyšetrenie nezaškodilo. Ale....
Ale čo, keď som sa mýlil. Veď ani svet dospelých často za nami nezaostával a bol plný prekvapení. A to je dôvod, prečo tento príbeh pokračuje ďalej.
