Prvé vône

Som nesvoj, strašne sa na mňa ten počítač pozerá, možno je to len otázka zvyku. Ešteže neviem naslepo písať, že musím hľadieť na klávesy. Je to ale príliš veľa mechaniky, či čo. A neosobnosti. Ten kontakt oko-pero-papier-písmeno-pozadie- priestor tak skvele odrážajúci akt. Tu je to inô - ďalej odomňa a príliš blízko k čitateľom. Áno, sú to aj klady, aale nie je to, aspoň zatiaľ, pre mňa zážitok. Príliš prudké svetlo? Tréma pred publikom, neviem sa uvoľniť.
A! To bude tuším hlavne ambicióznosťou! Ten zmätok v mojej hlave je z kolotoča možných tvárí čitateľov, ktoré neviem všetky odhadnúť, neviem im ulahodiť - len takto vskutku píšem?! A aj žijem, poväčšine. Tváriť sa primerane, príjemne alebo aspoň inteligentne, úprimne. Robiť správne veci.....dobre, dosť - začnem sa so sebou inak rozprávať! - nie, nezačnem, to je príliš komplikované, to by som sa musel na chvíľu zastaviť dakde, ehm, ale kde - pred spaním o tom porozmýšľam, v posteli, v kľude - niečo vymyslím.

Preskočím jeden večer, dovolím si to zo skúsenosti so sebou. Pred spaním večer v posteli som musel okrem plánovanej otázky prebrať asi tak 800 iných, niektoré len ako úryvky textov piesní z vedľajšieho baru v hale kina. Ale čo sa premietalo, to nechcite odomňa. Dosť veľká kravina - MYSLÍM
ČO myslíš?