Celé sa to začalo tým, že krstná mama mi hovorila, že v noci poriadne nespí a tak má prehodený režim. Tento režim si po odchode do dôchodku nastavila sama. Počas práceschopnosti si ho samozrejme nemohla dovoliť. A viete prečo?
Keď bola malá, tak ju mama, spolu s jej súrodencami posielala spať už o siedmej. Jednoducho v tej dobe ešte neboli televízory samozrejmosťou a v rádiu nebolo nič zaujímavé. Tak chodili pekne spávať už o siedmej a nebolo to iné ani v letnom období. Aj keď vonku svietilo slniečko, denný režim sa nemenil. Krstnej mame sa ako inak nechcelo spať. Mala chuť objavovať iné svety pomocou kníh, kým sa ponorí do spánku. Nuž, ale mama je mama a tú bolo treba poslúchať. Dnes sa krstná mama z vtedajšej doby smeje a tvrdí, že si akoby teraz začala užívať tzv. „jej ponocovanie".
Tak som sa zamyslela nad svojím detstvom, ktoré som zažila o veľa rokov neskôr a dovolím si povedať, že sa mi páčilo.
Pamätám si, ako som cez leto bosá chodila k potoku kúpať sa.
Ako sme sa dohodli s kamarátkami, že sa stretneme v stanovenej hodine a všetky sme prišli a nepotrebovali sme si to ešte päťkrát overovať mobilným telefónom.
Taktiež som vedela, kedy je správny čas prísť domov, aj keď hodinky na mojej ruke neboli.
Ako sme zobrali von loptu, švihadlo, kriedy a vedeli sa zabávať celý deň na krásnej lúke.
Ako sme v zimných mesiacoch po napadaní snehu vytiahli sane a celý deň sa sánkovali a nepotrebovali sme ani jesť.
Ako sme sa navštevovali doma, keď bolo zlé počasie, počítač neexistoval a osobné návštevy boli samozrejmosťou.
Ako sme objavovali prírodu, túlali sa lesom a spoznávali rôzne živočíchy a rastlinky.
Toto bolo moje detstvo, ktoré mi nik nezoberie.... Bude zaujímavé, keď budem o ňom rozprávať svojim deťom a oni sa tomu budú smiať. Bolo krásne znova sa zamyslieť nad svojim detstvom a uniknúť tak z reality aspoň na pár minút. Úsmev som mala na perách potom po celý deň.
