Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo je väčšina bánk otvorená do štvrtej? Aký akrobatický výkon to znamená, pokiaľ tam musíte skočiť, ale vaša pracovná doba končí o štvrtej (či neskôr)? Pristihli ste sa pri tom, že ste viac v pohode a menej plánujete presuny, pokiaľ ste v mestskej oblasti, kde električka, či autobus chodí každých pár minút? A naopak ako ošemetné je pokiaľ zmeškáte autobus z kraja mesta a na ďalší môžete čakať peknú hodinu, ak nie viac?
Spoločným menovateľom týchto situácií je čas. Ten je v našom živote tou najdôležitejšou premennou, to je logické. S veličinou času však architekti a urbanisti u nás veľmi nepočítajú. Sú však kultúry a mestá, ktoré faktor času zapracovali do svojich mestských plánov - k prospechu ľudí a samozrejme, nevynechám opäť špeciálnu zmienku o tom, ako lepšie časopriestorové plánovanie dokáže uľahčiť mestský život ženám.
Jedna posteľ, iné časy, iné normy
Vezmime si takú posteľ a spánok. Žijeme s vedomím, že by sme mali spať 8 hodín. To je norma. I nočný kľud je dnes u nás definovaný od 22.00 do 6.00. Tomuto rytmu sa prispôsobujú nielen prevádzky, ale aj verejná doprava, systém cenníkov rôznych služieb, ponuka médií. Samozrejme, táto norma zďaleka neplatí pre všetkých. Poznáme ľudí, ktorí sú ranné vtáčatá, poznáme nočné sovy a ich hybridy. Je množstvo profesií, ktoré prosperujú v noci. Napríklad umelci, programátori a ďalší ľudia, ktorí potrebujú na svoju prácu kreatívnu samotu. Rovnako ani večer mesto neustáva a je množstvo ľudí, ktorí sa musia starať o zabezpečenie služieb. Muži a ženy, ktorí pracujú v médiách, zdravotníctve, na polícii. Ľudia, ktorí zabezpečujú transport ľudí či tovarov, pekári, prevádzkovatelia nočných podnikov a zábavného priemyslu. No a samozrejme ešte dávno pred tým, než prídete do práce, niekto musí vašu kanceláriu upratať.
Ale vráťme sa do postele. Je 22.00 a viete, že by ste mali ísť skoro spať.
Dvesto rokov dozadu by ste pravdepodobne už dávno spali. Pred vynájdením umelého osvetlenia bol deň definovaný prirodzene, východom a západom slnka. Spávať sa chodilo tesne po zotmení a vstávalo sa so sliepkami. Antropológovia dokonca hovoria o dvojfázovom spánku, kedy ľudia spali od západu slnka, povedzme do polnoci, potom sa zobudili, najedli, stretli s blízkymi, milovali sa a potom opäť zaspali. Druhá spánková šichta skončila tesne na svitaní alebo tesne pred. Hoci je tento rytmus pre nás moderných ľudí nepredstaviteľný, nezobudíte sa niekedy uprostred noci s hladom alebo túžbou po niekom, chuťou prečítať si pár stránok knihy, skrátka pripravení vychutnať si kratšiu aktivitu?
Tento rytmus prerušilo umelé osvetlenie, ktoré prišlo s ďalšími výdobytkami technologickej revolúcie. S osvetlením sa predĺžila aj doba práce a industrializácia vytvorila systém smien, v ktorých sa ľudia striedali počas dňa i počas noci. Ak by ste sa pozreli do preplnených európskych miest dve storočia dozadu, videli by ste, že v bytoch mohli bývať desiatky ľudí, ktorí si neprenajímali byty, ale iba postele - na smeny. Myšlienka, že by ste vlastnú posteľ zdieľali s inými ľuďmi a patrila by vám iba pár hodín denne, je prinajmenšom divoká. Poukazuje však na to, že i také intímne miesto ako posteľ a tak podstatná vec ako spánok, môžu byť normované priestorom, technológiou a spoločenským nastavením. Výsledky budú vždy iné.
Siesta, rodina, feminizmus
My, ľudia strednej Európy sme boli doteraz zvyknutí na striedanie ročných období bez väčších teplotných extrémov. Tomuto podnebiu sa prispôsobil aj náš pracovný rytmus. Väčšina ľudí pracuje od rána, od ôsmej, deviatej do štvrtej, piatej. Situácia je však iná v stredomorí, kde klíma rozdelila denný rytmus na predpoludnie, siestu a prácu, ktorá opäť pokračovala neskoršie popoludní až do večera či noci. S vysokými teplotami poludnia a nasledujúcich hodín sa zatvoria obchody, úrady, školy a ide sa oddychovať. Zdá sa teda logické, že návyk na rozdelenú pracovnú dobu a celková citlivosť voči vnímaniu času na konci 80tych rokov v Taliansku otvoril dvere legislatívnej zmene s názvom: Ženy menia čas. Prečo ženy?
Talianske ženy sú v rámci Európskej únie druhé najvyťaženejšie, pokiaľ ide o poskytovanie starostlivosti o rodinu. Zachytené medzi prácou a materstvom, tým, že sú neformálnym epicentrom celej rodiny, poskytujú jej hodiny neplatenej práce oproti svojim mužským náprotivkom. Talianky tak pociťujú mimoriadny tlak na svoje životy.
