... „Hoş geldiniz“ – vitajte v krajine, kde si každý človek môže vybrať to svoje: nekonečné more s majestátnymi skalnatými horami v pozadí - v tomto jarnom období ešte aj so snehovou posýpkou, historické pamiatky z obdobia antiky, zažiť ruch veľkomesta, či vychutnať špeciality tureckej kuchyne...
...na začiatku bola letenka... Bratislavu od tureckého mesta Dalaman časovo delia 2 hodiny 40 minút letu. Po pristátí sme sa posunuli v čase o dve hodiny vpred...
Kartička s našim menom svietila v rukách tureckého zamestnanca autopožičovne, ktorý nás odviezol z letiska na miesto odovzdania štvorkolesového „tátoša“. Ten nám celý pobyt slúžil na presun po krajine, vlastne len po jej časti, lebo pri rozlohe 783 562 km² a s obmedzeným týždňovým časovým limitom je nemožné tam vtesnať celú. Nádrž zívala prázdnotou a tak prvou zastávkou bola čerpacia stanica, kde Vám obsluha ochotne natankuje. Cena paliva bola 48,02 TL / čo je cca 1,25 €/ za liter. Auto bolo nasýtené, na rad prišiel náš žalúdok. V miestnej reštaurácii sme neodolali „Pide“, čo chuťovo pripomína pizzu, ale má hrubý okraj vo vnútri s plnkou podľa výberu – syrovou, mäsovou... K tomu zvyknú podávať „Ayran“ – jogurtový nápoj a automaticky Vám servírujú misku zeleninového šalátu. Turecká kuchyňa je rôznorodá, z mäsa preferujú najmä jahňacie a hovädzie a nechýba ani kuracie mäso, veľa čerstvej zeleniny - dokonca zelenú petržlenovú a zelerovú vňať servírujú v celku na tanier, nesmú chýbať olivy a syr. Z konkrétnych jedál je pre nás najznámejší asi kebab, ktorý ponúkajú v miestnych „fast foodoch“. Našim obľúbeným jedlom sa stalo „gőzleme“ – placky z múky, vody, s pridaním oleja plnené syrom, mäsom, či špenátom. Ak chcete vidieť naživo ich prípravu, stojí za to zastávka v dedinskom „občerstvení“, kde Vám ich upečie na platni miestna turecká žena a pripraví k tomu nápoj z čerstvých pomarančov. Ak máte dostatok trpezlivosti, odporúčam ochutnať tureckú zmrzlinu, ktorej servírovanie je spojené so „zmrzlinovou show“. Keď už ste pripravení zobrať si plný kornút z podávanej paličky, zmrzlinár Vám podsunie prázdny kornút, prípadne naplní celým obsahom obrovskej zmrzlinovej hmoty a keď už si myslíte, že ju ochutnáte – tak máte opäť prázdny kornút, chvíľočku Vám tečú sliny trpezlivosti, kým sa zmiešajú s chuťou zmrzliny... x
Dosť bolo jedla, poďme spoznávať krajinu. Auto a kroky nás viedli do mesta Antalya - mesta, ktoré patrí medzi piate najnavštevovanejšie v Turecku. Lemované pobrežím Stredozemného mora v kombinácii s množstvom historických pamiatok a dopravnou dostupnosťou sa niet čomu čudovať.
Do samotného srdca mesta sme sa prekľučkovali uličkami s rôznymi predajňami so suvenírmi, zlatom, reštauráciami a ... mačkami k samotnému 8 metrov vysokému historickému skvostu mesta, ktorým je Hadriánova brána. Stojí tam už od roku 130 n.l. Bola súčasťou mestského opevnenia a zároveň aj vstupom do mesta. Je vyšperkovaná kvetinovou výzdobou, výjavmi z božského i pozemského života, v hornej časti „strážená“ levími hlavami.
Turecko ako moslimská krajina sa pýši množstvom minaretov a mešít. V samotnej Antalyi je najznámejšou mešita Yivli so štíhlym flautovým minaretom. Vstup do mešít je prevažne povolený, samozrejme bez obuvi a ženám naviac s pokrývkou hlavy, takže je možné si prezrieť aj interiér.
Pre našich detských spolucestovateľov bolo rajom množstvo detských ihrísk v meste, ale najmä Antalya akvárium, ktoré vo svojom vnútri ukrýva približne 250 živočíchov. Ich pozorovanie je naozaj zážitkom. Je rozdelené na jednotlivé tematické sekcie podľa oblastí, z ktorých živočíchy pochádzajú. Najzaujímavejšia je tunelová časť akvária, údajne najväčšia na svete. Ponúka pohľad na tropický koralový útes ako aj na potopené mesto Atlantída. V stanovených časoch je možné vidieť kŕmenie žralokov. Potápač sa ponorí do vody a kŕmi ich priamo z ruky. Návštevníci môžu zasa kŕmiť raje alebo kapry koi so zakúpeným krmivom. Cena lístka do samotného akvária je 25,- € za dieťa a cca 33,- € za dospelého v prípade, že si ich kúpite online. Na mieste sú o niečo drahšie.
Ďalšou zastávkou bola prírodná zaujímavosť v podobe vysokého dolného vodopádu Düden. Naozaj nie je bežné vidieť kaskádovú masu vody padajúcu cez vysoký skalnatý výbežok do mora v pozadí s výškovými budovami. Je akýmsi vyvrcholením rieky Düden a tvorí jedinečný prírodný prvok mesta. Približne 20 minút cesty autom sme sa dostali aj k hornému vodopádu Düden. Nachádza sa v parku a vstup je spoplatnený. Pohľad na vodopád je možný z viacerých uhlov – ako zo spodnej časti, tak aj zhora. Po kamenných schodoch za zvuku netopierov sa dá dostať cez prírodnú jaskyňu k vrchnej časti vodopádov.
S Antalyou sme sa rozlúčili a smerovali do viac ako hodinu vzdialeného mesta Side, ktoré právom patrí medzi najvýznamnejšie archeologické náleziská v krajine. Zachované antické pamiatky sú rozsiahle, takže na podrobnejšie preskúmanie to chce veľa času. Rozprestierajú sa na výbežku pevniny, ktorý bol pôvodne aj antickým prístavom. Lode tam kotvia aj dnes a za 5 € na osobu sme využili možnosť stráviť hodinu plavbou na lodi a vidieť mesto aj z iného uhla pohľadu.
S nahliadnutím do okna dávnej minulosti sme pokračovali ďalej do starovekého mesta Lyrbe. O jeho histórii sa údajne vie len veľmi málo. Jeho ruiny ležia v pohorí Taurus. Vedie k nim asfaltová cesta a dá sa tam pohodlne dostať autom. Už z cesty sa dá vidieť a obdivovať časť úseku akvaduktu, ktorý poskytoval vodu z hôr do Side. Nás asi 2 km od vstupu prekvapila spustená rampa, takže sme auto nechali zaparkované kúsok od nej a prešli peši. Vstup je bezplatný. Stretli sme tam ľudí, ktorí z miesta zvážali drevo, preto cestu uzatvorili. Nie je to bežný pohľad - vidieť traktory zvážajúce drevo pomedzi historické pamiatky, ktoré tu stoja tisíce rokov a odolávajú náporu udalostí, snáď odolajú aj náporu ťažby dreva tureckých robotníkov. Zachované pamiatky sú naozaj rozsiahle a pohľad na okolité hory a dolinu len podčiarkujú ich krásu. Záhadou je, prečo niekto postavil mesto tak vysoko v horách?
Z hôr sa presúvame opäť na pobrežie do mesta Alanya. Dominantou mesta je historický hrad zo 14. storočia, z ktorého sme mali mesto ako na dlani. Ešte čarovnejší pohľad na celé mesto sa nám naskytol večer z 640 m vysokej vyhliadkovej plošiny „Seyr terasi“, kde tisícka svetiel podčiarkla tajomnosť a krásu mesta. Ďalší deň sme pokračovali v prehliadke historických pamiatok a to návštevou Červenej veže. Zaujímavosťou bola lodenica, ktorá je súčasťou opevnenia. Skladá sa z piatich dokov, ktoré sa nachádzajú pod masívnymi klenbami. Poskytuje pohľad do minulosti a zdôrazňuje dôležitosť námorného obchodu v období seldžuckej ríše. V čase našej návštevy bola v jednotlivých kamenných dokoch nainštalovaná umelecká výstava, ktorá dodávala miestu magickú atmosféru.
V ceste sme pokračovali ďalej asi 70 km od Alanye k Zelenému kaňonu. Nachádza sa tu jedna z najväčších tureckých priehrad Oymapinar, ktorej priehradný múr je akoby vrezaný do skál.
Zelený kaňon sa rozprestiera tesne za priehradou. Je možné sa po ňom plaviť loďou, len v čase mimo sezóny boli plavby obmedzené, tak sme si miesto pozreli z pevniny. Určite sa oplatilo. Zelenkasto sfarbená voda medzi skalami dotvárala dokonalosť nádhernej scenérie a to aj napriek nepriaznivému počasiu v tom čase.
Medzi posledné navštívené mesto patrilo mesto Kas. Hoci malé rozlohou, bohaté na zachovanú históriu. Vytesané hroby do skál a niekoľko zrúcaním určite stojí za preskúmanie.
Cestou domov bolo ešte niekoľko zatavení a nedá sa nespomenúť historické miesta ako Antiphellos, či Xanthos...
Turecko nás potešilo aj svojou faunou a flórou...
...zanechali sme tam ešte mnoho „nevideného" - miesta, na ktoré by sa určite oplatilo prísť pozrieť. Tak zasa nabudúce – Turecko...
