Prenášam. Je to tak. Už druhý krát. Deti okolo mňa sa rodia predčasne a tie moje si dávajú načas. Považujem to za úplne normálnu vec a kým sme v poriadku a moje dieťa sa nerozhodne inak, ešte prenášať budem.
Od kedy si pamätám je chorobou tejto spoločnosti sa starať (d)o druhých. Nejde o obyčajné "Ako sa máš?" i keď aj to už mnohým ľuďom v ťažších životných situáciách dokáže pekne liezť na nervy. Ide o to, že je skoro jedno v akom životnom štádiu sa nachádzate, ľudia okolo majú potrebu prejaviť svoj "záujem" a svoju schopnosť predvídať Vašu životnú situáciu a upozoriť na to.
Ste slobodná/ý? "Tak čo, kedy už si nájdeš polovičku", "Na čo čakáš", "Tiež nie si večne mladá/ý" a tak ďalej. A že to možno nie je taká brnkačka? Že možno Ste to niekoľkokrát skúsili a zúfalý výsledok Vás presvedčil, že lepšie bude byť chvíľu sám? Neviem, či to spoločnosť povoľuje, bacha!
Ste konečne (šťastne) zadaná/ý? "Tak čo, kedy bude svadba?", "Do kedy chcete čakať?", "Už nech si na poriadku", "Čo si o Vás pomyslia, že takto žijete", "do kedy, myslíš, bude na teba čakať?" A že si nie Ste týmto krokom istí, alebo potrebujete čas, chcete si užiť čo máte sami dvaja tak ako to je? Pche.
Vydatá? Ženatý? "No a deti kedy?", "Vieš že ti/jej tikajú hodiny?", "Neodkladaj to, nemusí sa potom podariť", "Mám ti ukázať ako na to?" Ó áno, osobne taký príbeh poznám, ľudská bezprízornosť nemá hraníc. A čo keď deti nechcete? Čo keď máte veľké cestovateľské či podnikateľské plány? O tom, že možno sa už roky snažíte a nič, že máte vážne zdravotné problémy, pochybnosti o vzťahu, práci, životnom smerovaní a tieto treba vyriešiť skôr ako prídu deti, ani nehovorím.
Tehotná? Kedy bude termín? Ako to znášaš? Mala si tehotenské nevoľnosti? Ako veľmi? A ešte grckáš? A už vieš čo to bude? A meno máte? Postieľku, dudlík, plienočky, výbavičku... Bla bla bla... Nikdy nie je nič dosť dobré, vždy treba skákať ďalej a ďalej...
Prvé dieťa? Kedy bude druhé? Druhé máte? A čo, chcete tretie? Máte tretie a už Ste podozrivo veľká rodina... Skrátka, vždy existuje dôvod mať "vlastný" názor na ten Váš - nesprávny. A o katastrofických scenároch, čo prežili nejakí známych známi ani asi netreba hovoriť.
Prípadne sociálne stavy... "Si nezamestnaná / na materskej, žena v domácnosti? A nenudíš sa?" a mnoho premnoho ďalších (a)sociálnych situácií?
Každopádne, ak máte to štiastie, že žiadnu zo spomínaných situácií nepoznáte, Ste šťastný človek a dovoľte mi priblížiť tú moju. Prekonala som prvých 5 bodov a som v štádiu, kedy som prežila druhé tehotenstvo až po termín a prenášam.
Otázky ako:
- No ako??? (nejaké že ahoj alebo tak, načo)
- Tak kedy?
- Načo čakáš?
- Preboha, kedy už porodíš?
sú pre väčšinu tehotných mamičiek po lekárom stanovenom termíne veľmi nepríjemné. Mnohokrát je tento nastavený chybne, alebo má skrátka dieťa potrebu sa vyvíjať ešte trochu dlhšie (pretože každý sme nejaký) alebo čokoľvek iné, naozaj Vás nič do toho. Tak ako ani do hore spomínaných situácií. Pre väčšinu rozumných ľudí je jasné, že toto rozhodnutie je len na očakávanom dieťati, ktoré jediné spúšťa prirodzený pôrod. Ani mama, ani doktor, ani nikto iný to nedokáže tou najprirodzenejšou možnou cestou.
Nie v zlom, len si predstavte ako sa voči Vašej tehotnej cítite vy. Neviete sa dočkať? Ste nervózni? Máte strach? Nech je to čokoľvek, verte, že tehotná a jej najbližšie okolie vo forme partnera, či inej blízkej osoby sú na tom niekoľkokrát intenzívnejšie a Vaše otázky ich nikam neposúvajú. Pôrod spúšťať nemajú vo zvyku a jediné čo sa Vám môže podariť je to zastaviť, ak dotyčnú rozladíte natoľko, že sa s nervami v koncoch zasekne. Prenášanie je psychicky náročný stav, kedy už aj Vaša myseľ, nastavená na určitý dátum, má čo robiť sama so sebou, aby to ustála a upokojila sa, lebo vie, že je všetko v poriadku. K tomu fyzický stav, keď vidíte cieľovú rovinku, dobiehate z posledných síl a zrazu Vám cieľ niekto posunie a potom ešte niekoľko krát... Kilá navyše, opuchy, zlý spánok, boľavé kríže, kŕčové žily, obmedzený pohyb, dýchavičnosť a čo ja viem čím všetkým ešte trpíme počas tohto nádherného obdobia očakávania. Verte mi, je to naozaj drina.
Skúste vynechať aj odporúčania medikamentóznych postupov či babských rád, jednoznačne katastrofálne historky a súcitné komentáre, o ktorých nič neviete. Netušíte, čím si prechádzajú, čo všetko Vám nepovedali a snažia sa s tým vyrovnať.
V našej spoločnosti nie je zvykom po pôrode dieťa pred svetom schovať, obvykle sa tým novopečení rodičia chvália už z pôrodnej sály (miestami neprimeranými fotkami a komentármi) a tak sa naozaj môžete spoľahnúť, že sa to dozviete tak skoro ako to len pôjde. A ak nie - akceptujte to, je to pre rodinu obrovská vec a zabudnúť niekomu napísať správu, do ktorej ho vlastne nič nie je, prípadne mu ju má možnosť sprostredkovať niekto iný naozaj nie je taká katastrofa ako to vyzerá. A že sa narodil v pondelok a vy to viete až v utorok? Bude žiť (verím) dhý a spokojný život a budete mať ešte množstvo možností rodine gratulovať a dieťa vidieť.
Potom je tu množstvo trendov a presvedčení, ktoré mamy v sebe nosia a skrátka nemajú náladu Vám vysvetľovať, prečo nesúhlasia s vyvolávačkou, epidurálkou, či nástrihom, nebudú používať cumlíky alebo chcú nosiť svoje deti v šatky miesto vozenia v drahom kočíku. O tom inokedy.
A ešte po pôrode, to je len terno... to je nadlho. Poradím Vám však, že stačí ta gratulácia (sms, hovor, správa, podľa toho čo preferujete) a vynechajte ďalšie často nevhodné otázky a zbytočné ponuky pomoci, ktoré rodinu viac zaťažia ako potešia. Ponúknite sa, že Ste k dispozícii keby niečo a rodina Vám bude vďačná, že Vás má, ak to potrebovať bude. Nekupujte hlúposti, pýtajte sa. Ušetríte peniaze a často aj sklamanie.
V mene všetkých tehotných prenášajúcich, iba tehotných, iba zadaných alebo iba nejakých iných Vám ďakujem, že sa zamýšľate nad tým, čo poviete, než otvoríte ústa. Naozaj to ocenia. Aj ja. Ďakujem.
