O čom však písať chcem, je naša ďalšia návšteva v Žďári nad Sázavou, kde sa nachádza Pútny kostol svätého Jána Nepomuckého, zvaný aj Zelená Hora. Ide o barokovo - gotickú stavbu z 18. storočia, presnejšie z rokov 1719 až 1722. Je to unikátne dielo českého architekta vlaššského pôvodu Jana Blažeja Santiniho - Aichla. Založenie kostola súviselo s pripravovaným blahorečením Jana Nepomuckého, potom ako bol v jeho hrobe v Katedrále svätého Víta v Prahe nájdený jeho údajný zázračne neporušený jazyk. Stavba bola vysvätená 2 roky po jej zahájení. Bližší popis nájdete na http://www.zdarns.cz/o-meste/zelena-hora.asp.
Už vtedy sa mi tam veľmi páčilo, akurát sme boli všetci unavení a nevyspatí a moja schopnosť vnímania krásy kostolíka aj s jeho okolitým areálom bola na ... povedzme ... nižšej úrovni. Ale viem, že som si pomyslela - "sem sa chcem ešte niekedy vrátiť".
Ani nie pred mesiacom mi kolega ponúkol výlet do Žďáru nad Sázavou, vybavil ubytovanie, kúpil mapu, vymyslel trasy, dokonca aj lístky na vlak zabezpečil. Poriadny komfort z mojej strany. Stačilo mu len podať príslušné bankovky a poďakovať sa. Celá naradostnená som sa tešila na predĺžený víkend a veľa dobrej turistiky.
Cestou z vlaku sme si obzreli centrum mesta a vybrali sa na opačný koniec, kde nás čakala milá pani recepčná, barmanka a čašníčka v jednej osobe a s čudným výrazom v tvári nám rozdelila kľúče od izieb. S kolegom sme už na tieto údivy zvyknutí, asi je to v dnešnej dobe čudné vybrať sa na turistiku vo dvojici a nič iné za tým nehľadať :-).
Večer sme si šli obzrieť okolie a aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala známu siluetu kostola za svetla práve zapadajúceho slnka asi tak 500 metrov od nášho ubytovania. Srdiečko mi podskočilo a hneď som kolegovi navrhla, že si túto pamiatku, napriek tomu, že je úplný ateista, nemôže nechať ujsť. To som ešte netušila, že na jej prehliadku budem mať more času práve ja. Keďže som však po dvoch dňoch šľapania (prosím chápte tento výraz v tej najslušnejšej forme :-)) zostala opäť zradená svojou pravou achilovkou, na tretí deň som sa od kolegu odpojila a po jeho vyprevadení na miestny autobus do dediny, ktorej meno si už nepamätám, som si dala minitúru práve na Zelenú Horu.
Obzrela som si kostolík sprava, zľava, spredu zozadu, dokonca aj spod kopca, pričom sa ku mne pridal pán, z ktorého sa vykľul nadšený fotograf a ktorého mimoriadne zaujímal môj foťák. Prisadol si ku mne na lavičku, kde som na chvíľu od bolesti zatínala zuby a kecal a kecal a kecal. Popri jeho ševelení mi však bolesť ako tak prešla a asi tak po polhodinovej dišpute som sa rozlúčila a pokračovala v obzeraní si zákutí tohto príjemného miesta.
Ponúkam Vám teda fotky z tejto prechádzky a keď budete mať cestu okolo, určite sa tam zastavte!
