V mojej turistickej histórii sa ešte nestalo,že by som začínala túru presne na obed, ale všetko je raz prvý krát.
S kamarátkou Larisou sme sa dohodli, že si spravíme víkendový výlet do Krkonôš. V jedno sobotné ráno, 7.30h, sme nasadli v Prahe na autobus, ktorý nás za 3 hodiny odviezol do „Špindla“, odtiaľ sme sa taxikom /za 15 minút a 50 Kč/ vyviezli až na hrebeň priamo na parkovisko pred Špinderovu boudu. Tu sme si dali kráľovskú desiatovú prestávku a presne o 11.47 sme položili svoje nohy na príjemný kamenistý chodník označený červenou značkou a nazývajúci sa Cesta česko – poľského priateľstva.
Chodník vedie po hranici a našim cieľom sa stala, podľa smerovníka 10,5 km vzdialená, horská chata na poľskej strane zvaná Schronisko na Szrenicy - http://www.szrenica.pl/ /. Cestou sme obišli zatvorenú Petrovu boudu, skalné útvary Dívčí a Mužské kameny až po Kociol Śniežny. Tu sme si spravili fotografickú prestávku a kochali sa pohľadom do hlbokého kotla, na ktorého upätí stojí televízny a rozhlasový vysielač a bývalá chata Wawel /bližšie informácie na http://www.turistika.cz/turisticke-cile/detail/schronisko-nad-snieznymi-kotlami-wawel/.
Krásny pohľad je aj na dve morské oká zvané Śniežne Stawki, ku ktorým sme sa vrátili po zelenej značke a pokračovali k nášmu prechodnému „domovu“.
Ak sa vyberiete touto cestou, nezabudnite si pevnú turistickú obuv. Pekne upravený, priam až vydláždený chodník sa totiž pri plesách mení na pravú horskú divočinu plnú skál a kameňov.
Tesne pred cieľom sme ešte obchádzali skalný útvar Svinské kamene a unavené sme spočinuli na lavici v chate, mysliac si, že na ten deň stačilo.
Dve dobre chladené pivá, polievka boršč /úplne iná, než akú pod názvom ruský boršč poznáme/ a čučoriedkové pirohy však spravili zázrak a pri zapadajúcom slnku sme si ešte večer vychutnali okolie chaty.
Na druhý deň sme hneď zrána vyštartovali smerom k Voseckej boude na českej strane /vzdialenosť asi 300m/. Pozor, chatu pre neubytovaných turistov otvárajú až o 10.00h. Síce bez kávy, ale turisticky naladené, sme po zelenej značke približne po hodine dorazili k prameňu rieky Labe.
Pokračovali sme žltou a po nej modrou značkou smer Harrachov. Modrá značka vedie po asfaltovej ceste okolo jednej z najkrajších riečok, aké som kedy videla – okolo Mumlavy. Nájdete v nej prírodné bazény, tône, hotový raj nielen pre fotografov.
V závere cesty, asi 1,5 km pred Harrachovom sme nevynechali odbočku k Mumlavskému vodopádu a v miestnej Mumlavskej boude sme ochutnali skvelý čučoriedkový a marhuľový koláč.
Na záver pripájam tip na skvelú pizzeriu v Harrachove, kde avokádový šalát, spolu s ružovým vínom zavŕšili naše dvojdňové chodenie a bola to naozaj tá povestná čerešnička na torte - http://www.harrachov.cz/verderosa/.
Príjemný výlet aj Vám!
