Presne takto vyzeralo moje dnešné ráno. Včera večer som sa totiž rozhodla, že si skočím odfotiť východ slnka. Keďže mám tento víkend nabitý inými povinnosťami, tak aspoň malou chvíľkou skúsim predísť abstinenčným príznakom. V kalendári som našla presný čas slnečného žiarenia - niečo málo po šiestej. Znamenalo to byť okolo pol šiestej na mieste a z Dúbravky to chvíľku trvá. Pôvodne som chcela ísť fotiť zo Starého mosta, ale neviem prečo, ráno som si povedala - "ideš na hrad."
Bolo zvláštne cestovať električkou v sobotu, o piatej ráno. Spolucestujúcimi bola miestna chasa, vracajúca sa z diskotéky, pravdepodobne domov. Niežeby som bola puritán, občas nejaké to vulgárne slovo z mojich úsť tiež vyletí, ale ranný "svieži" slovník mladých prepeličiek ma prebral tak dokonale, že moja pochybnosť, či nakoniec predsa len radšej nedosnívam svoj sen, bola razom preč.
Veru, ráno bolo v mojej hlave kruté. "Čo si šiši? Môžeš tam ísť v lete, načo sa teperíš niekam tak skoro, je zima, možno slnko ani nevyjde, zase si si niečo vymyslela ..." Ale ako sa vraví pevná vôľa, všetko zdolá. Keď sa mi ani po druhom šťuknutí vypínačom nepodarilo rozsvietiť lampu, poňala som to ako výzvu mojej vytrvalosti vo svojich predsavzatiach. "Ideš alebo sa necháš premôcť lenivosťou?" Moje dve ja sa rozprávali ako rodič s dieťaťom. "Idem, idem" ... zo skúsenosti totiž viem, že keď sa mi niekam nechce, nakoniec nikdy neľutujem, vždy sa niečo príjemné pritrafí. S vierou v pekné svetlo som sa teda prekonala a o pol šiestej som naozaj stála, síce fučiac ako lokomotíva, lebo som nahodila rýchly krok a zámocké schody mi dnes prišli nejaké pridlhé, na hradnom vŕšku spolu so svojimi spoločníkmi - Nikonom a Velbonom. Táto "svätá" trojka sa v tak skorú hodinu trošku dlhšie zosúlaďovala, moje skrehnuté prsty sa nevedeli trafiť do závitu, ale po chvíľke trpezlivosti boli už dvaja priatelia zomknutí v jedno telo, v jednu dušu.
Keďže bola ešte tma, venovala som sa trochu Novému mostu. Najprv skúšobný záber ...
... zistila som, že sa mi nezmestí do objektívu celá cesta, takže rýchlo prehadzujem "širokáč".
Ako vidíte, za necelú minutu sa obloha začína vyjasňovať, nie je to spôsobené žiadnym iným nastavením. Z toho usudzujem, že ranné a večerné fotenie by mal mať človek fakt dobre premyslené, lebo hľadať kompozície až na mieste je mrhanie svetlom. Dobrý poznatok, niet nad praktické skúsenosti.
Obzerám sa okolo seba a nevidím nič extra fotogenické, cvakám teda tento záber, nasleduje pre istotu ešte jeden klasický mostový, lebo akosi fakt rýchlo svitá.
Rozmýšľam, či si ponechám 10-20 objektív, alebo prehodím na 18-55. Po tomto zábere sa rozhodujem pre výmenu, aby som stihla aspoň niečo priblížiť, ak sa bude dať.
Posledná fotka Nového mosta, balím statív na ramená a rýchlo hľadať nejaké miesto na prípadné slnko.
Predo mnou sa vynára Dóm svätého Martina, od malička mám tento kostol rada. Ako dieťa som bola fascinovaná zlatou korunou na vrcholku jeho veže a ešte aj dnes sa na ňu s úsmevom pozerám.
Po ceste odbáčam vľavo na hradný vrch, odkiaľ sa mi otvára pohľad na bratislavskú záplavu striech.
Napriek tomu mi stále nedá neodfotiť Dóm aj z iného uhla.
Je o sedem minút šesť a ja sklamane stojím a pozerám na zachmúrenú oblohu s úzkym pásikom oranžovej zvesti, že slnko pravdepodobne existuje, ibaže sa schováva v tej šedi.
Celá nešťastná sa teda vydávam na spiatočnú cestu, kde ma vítajú pozostatky večerného pouličného žúrovania. Fľašky sú prázdne, predpokladám, že tu bolo v noci veselo. Škoda len, že tak ako si ich niekto priniesol plné, nevládal ich už odniesť aj prázdne. Je síce pravda, že mi poslúžili ako kulisa, ale mám rada poriadok. A tak fľašky strkám do tašky a pri najbližšom kontajneri ich vyhadzujem.
Ďalší pozostatok včerajšej noci, stretla sa tu história - minulosť s ešte dávnejšou minulosťou. Aj túto pomôcku beriem do tašky, nech tu máme trochu čisto.
A ako tak upratujem, zišlo by sa mi aj doma .-), dobre vidím? Slnko ... vyšlo. Máme rande. Predsa len sa stretávame. Stojíme si zoči voči a ja som z toho v pomykove, neviem čo skôr. Statív zbalený, v taške fľašky, foťák nepripravený. "Rýchlo, rýchlo, foť kým je čo" behá mi hlavou. A tak nakoniec všetko stíham, dokonca sa pohrám aj s nastaveniami, prechodovým filtrom a pred Vami je vzácna chvíľka, kedy sa na takých zhruba 7 minút vynorí ohnivá guľa v plnej paráde.
Od radosti virtuálne pripíjam na toto stretnutie, ako dobre že tú fľašu nikto neodniesol, mám fakt pocit slávnostnej chvíľky, dokonca počujem aj výbuch zátky a následný šum tečúceho moku. Na zdravie! A na ďalšie stretnutia!
Predstavenie sa začína schyľovať ku koncu, hlavný predstaviteľ sa unavil a ide sa opäť ponoriť do šedého závoja.
Pomáhame tomu aj my, krásnou produkciou ďaľších a ďaľších šedých závojov.
Opona padá, potlesk pre hlavného hrdinu, prosím!
