Vo februári som bola na meninovejoslave u kamaráta Viktora. Pozval kopec ľudí, medzi iným aj dcéruznámeho slovenského krajinkára pána Laca Struhára. Pustili sme sa do rečia keď som si zanariekala, že neviem nájsť žiaden kurz, ktorý by ma posunulaspoň o kúsok ďalej, lebo prelistovávanie obrázkových kníh je síce fajnale okrem oka by som mala vedieť používať aj hlavu, to jest rýchlo vedieťzhodnotiť akú clonu, filter, uzávierku zvoliť, aby som zachytila na fotkepresne tú atmosféru, ktorú chcem, povedala: „Ale veď otec robí kurz krajiniek,prihlás sa k nemu." Juchúúúú, potešila som sa ako kedysi, keď šielv telke Maťko a Kubko. Hneď na druhý deň som naštarovala Interneta na webovskej stránke www.ephoto.sksom spomínaný kurz našla. Okrem neho som sa prihlásila aj na marcový kurzzákladov fotografovania. Ak chcete naozaj kvalitné školenia, ktoré majú hlavua pätu, radím Vám, kliknite na workshopy a nájdete, čo budetepotrebovať.
Poslalasom prihlášku, zaplatila požadovanú sumu a čakala na májový lásky čas.
V piatok, 23. mája somo 13.12 novozvaným IC rýchlikom Slovenka opustila krásavicu na Dunaji (nájditesi článok na sme.sk o nových názvoch rýchlikov, dobre sa pobavíte, zavšetky spomeniem napríklad rýchlik s názvom Quelle :-)) a namierila somsi to do Liptovského Mikuláša. Tam som presadla na autobus do Liptovského Jána,kde sme sa mali stretnúť s ostatnými „účastníkmi zájazdu" v hoteliBernard. Všetko fungovalo ako hodinky.O 18.00 sme sa ako futbalová jedenástka našli vo vestibule (posádkajedného auta dorazila až v priebehu večere), kde nás privítal Erik, milýa príjemný zástupca usporiadateľskej firmy a chvíľku na to prišielpán Fotograf Laco Struhárs manželkou Vierkou - jeho pravou rukou v pracovnom aj súkromnomživote (to veľké písmeno F vystihuje moju úctu k jeho fotkám). Po dlhomčase som mala možnosť stretnúť ľudí, voňajúcich človečinou. Lásku k práci spájajús láskou k ľuďom a to všetko robí jedinečnú kombináciu, priktorej sa všetci v ich spoločnosti jednoducho musia cítiť dobre.
Povečeri sme sa zoskupili v prednáškovej miestnosti, kde sme dostali bonus dňa - prezentáciu Lacových fotografií. Po úvodnom blbnutíprojektora, ktorý úplne menil farby fotiek, uprednostnil Laco diaprojektor.Úúúúúúúúúúúžasné fotografie. A ešte úžastnejšie bolo, že vôbec nebolidodržiavané všetky tie pravidlá „správnej" kompozície, ktoré poznajúuverejňovači svojich prác na akomkoľvek servere na Internete z kritikysvojich konkurentov :-). Žiadne presné tretiny, žiadne neustrihávanieniektorých častí, jednoducho myšlienka a pocit autora a to je všetko.Prezeraním fotiek sme strávili dobré 2 a pol hodiny, ale úprimne, sedelaby som tam aj do rána a pozerala si ich zas a znova. Asi som úchylná,ale vprípade, že vidím fotky, ktoré hladkajú dušu, neviem sa zdvihnúť a vrátiťsa do reality. Keď som si predstavila,že na druhý deň mám ísť do terénu a predviesť svoje „umenie", nebolo mivšetko jedno. Každá moja fotka bude popri Lacových len trápny makový odvar. Tosom celá ja :-).
Nastaloráno, deň D. Vyviezli sme sa na liptovské polia a ... krach ... počasiezahaprovalo. Hmla, ani náznak vrcholkov západných Tatier, repkové pole neurčitej,mierne plesnivej nažltlej farby, jednoducho des. S pocitom neradostnýchpredstáv sme nasadli do áut a šli si spríjemniť čakanie na lepšie svetlodo miestneho zrubu (rozumej krčmu), ktorej meno som si bohužiaľ vôbec nevšimla.Po vypití káv, kakaa, čajov, pív a neviem ešte akých nápojov sa nakoniecslnko predsa len ukázalo. Hurá do terénu.
Prvémiesto, kde sme zastali bolo pri Liptovských Matiašovciach, kde sa ústrednoutémou nášho snaženia stal renesančno barokový kostol sv. Ladislava, zapísanýv zozname kultúrnych pamiatok pod číslom 331. Tu sme sa motali hore dole,zababraný od repky, blata a vody, snažiac sa nájsť ten náš NAJ záber.
Ďalšie,môjmu srdcu bližšie zastavenie bolo na kopci nad Matiašovcami, odkiaľ bolnádherný výhľad na zvlnené polia rôznych odtieňov zelenej, žltej, hnedejfarby s namodralými kopcami v pozadí. Takmer ako v rozprávke. Tu sme sidali obedňajšiu pauzu. Od rána sme sa spoločne smiali nad vôňou vychádzajúcouz plastovej nádoby, v ktorej mala byť cigánska pečienkas chlebom a uhorkou, croissant a pomaranč. Pôvodne som si povzhliadnutí spomínanej pečienky myslela, že ju nedám do úst, ale pri mojomtvorivom procese som tak vyhladla, že odpor k mastnému som ani nemala kedyrozoberať ... hlad je veru najlepší kuchár.
A mámetu tretiu zastávku - ako na dlani sa nám ponúka panoráma Západných Tatier, pred ňou tieňohrana poliach a za našim chrbtom úľ s včelami. Neboli príliš nadšenénašim príchodom a keď som sa priblížila bližšie ako by bzučavky chceli,dali mi to patrične najavo svojim podráždeným náletom k mojim ušiam. Asiminútku som sa vôbec nepohla, chcela som ich presvedčiť, že im nejdem anikradnúť peľ, ani nijako inak ubližovať. Pochopili, odleteli a nechali ma„pracovať".
Počasie sa zhoršovalo, slnko už stihlo zájsť a tak sme šli naposledné miesto nášho ťaženia, ktorým bola Východná. Tu som naozaj oľutovala,že ešte nemám kúpené dlhé ohnisko, pretože pohľad na hrebene Nízkych Tatierv hrôzostrašnom farebnom prevedení za asi tak troch slnečných paprskov boločarujúci. Nevadí, mám sa aspoň na čo tešiť.
Unavenísme zbalili všetko náčinie, nasadli do áut a pobrali sa do hotela. Bolotreba vybrať 5 najlepších „úlovkov" a prezentovať ich pred ostatnými.Prehliadka všetkých fotografií bola rovnakým zážitkom ako deň predtým. Moji„spolužiaci" boli takí šikovní a videli kopec vecí, ktoré som si aninevšimla. Okrem toho niektorí používali prechodový filter, takže kvalita ichobrázkov bola neporovnateľná s mojimi. Škola fotografie - bezpolarizačného filtra a minimálne prechodového filtra sa do krajiny aninepúšťaj :-).Vybrali sme najkrajšiu fotografiu, autorom ktorej bol Slavo, vraj známy toprispievateľ a kritik na stránke ephota. Cenu, ktorú dostal mu v dobromzávidím - prekrásna krajinka od Laca Struhára.
V nedeľusme sa o 9.00 vybrali na prechádzku do Jánskej doliny, tam sme mali voľnoa každý si fotil čo len chcel. Keďže som však neustále dostávalablahoprajné sms a telefonáty a keďže som sa z nich tešilaa nemala som chuť vypnúť mobil, okolo 11.00 som zbalila statív aj foťák dobatoha a šups naspäť do hotela pobaliť sa a pripraviť na návrat dodolniakov. Moja spolubývajúca Martinka mi ponúkla odvoz až do Blavy, takželístok na vlak zostal v peňaženke nepoužitý.
Poobede sme si spravili ešte jedno záverečné spoločné foto a každý sa opaťvydal po svojom do každodennej reality avšak s pocitom, že sme prežili krásny tvorivý víkend.
Struhárovci, Erik a ajvšetci kolegovia - ĎAKUJEM!
P.S. Pripájam pár svojich exemplárov z tvorivej dielne.
