V chránenej kysuckej oblasti, v kopci, pri stúpaní do ktorého by ste pravdepodobne rovnako ako ja zažili zmes radosti, zúfalstva, hnevu a víťazstva, nájdete zopár dreveníc spoločne tvoriacich samotu s názvom Grúnik. Náš kolega Vlado kúpil drevenicu ešte za starých študentských čias a investuje do nej spolu s priateľmi kopec energie, aby ju udržal v pôvodnom „znení“. Musím uznať, že sa mu to darí viac než dobre. Žiadna elektrika, ani plyn, žiaden vodovod a moderné WC s kúpeľňou. Všetko ako kedysi.
Po úvodnom uvítacom poháriku, sme sa všetci 15 (Vlado1, Katka, Stano, Majka, Peter1, Ajka, Peter2, Oľga, Karol, Ivana, Ľuba, Vlado2, Emil, Vierka a ja) presunuli do chaty a vyberali si miesto na spanie.
Ak sa Vám to zdá divné (mne by sa asi zdalo), tak na vysvetlenie – drevenica pozostáva z dolnej kuchyne, kde sa spí na drevenej dlážke a horného podkrovia, kde spíte na sene a je celkom fajn nájsť si správne ležovisko. Pod strechou nenájdete žiadne izolovanie sa od vonkajšieho prostredia, čiže ste pod vplyvom neustáleho prúdenia čerstvého vzduchu a hlavne vonkajšej teploty. Rozdelenie bolo nasledovné: spodné podlažie Karol, Vlado2, Ľuba, Peter a Ajka (tí sa dohodli na kompromise – 1. noc podľa Petra - drevená dlážka a 2. podľa Ajky - slama). Vlado1 a Katka sa už pred akciou dohodli, že v prípade nedaždivého počasia prespia pod holým nebom ako sa na správnu romantickú dvojicu patrí. No a zvyšok sa vrhol do sena. Podarilo sa mi zakukliť sa v mierne vyležanom „válove“ hneď vedľa Majky (tiež sme sa tak dohodli ešte pred začiatkom akcie :-) ). Z druhej strany som mala po svojom boku Stana. Stano Majke sľúbil bozk na dobrú noc a aby mi nebolo ľúto, zahrnul do svojho háremu aj mňa.
Zložili sme si spacáky, turistické vybavenie a šups opäť von – bolo treba prichystať oheň, popritom míňať zásoby, ktoré sme si priniesli a ujúkať na celú dolinu. Stano prichystal čo - to na pripomenutie si starých zvykov, bol vybavený informáciami z Internetu a poveril ma funkciou čítača. Keďže sa nám medzičasom zotmelo, svietil mi na písmenká čelovkou, ktorá z času na čas prestávala svietiť, čo bolo spôsobené pohybmi majiteľa pri vyprázdňovaní čaše plnej chutného červeného vína. Na rošt medzitým Emil nakládol kuracie prsia marinované v zmesi Vladových(1) korenín a iných ingrediencií. Marináda bola fajne pikantná, dobre sa po nej pilo a ešte lepšie pospevovalo. Okolo polnoci si Vlado2 všimol Jupiter, plávajúci po nočnej oblohe. Nastavila som teda 30s expozíciu a čakala, či z toho niečo vyjde. Niečo naozaj vyšlo.
Počkali sme aj na východ mesiaca spoza náprotivného kopca za rovnakých foto-nastavení, nie je to nič svetoborné ale na dokreslenie atmosféry snáď postačujúce.
Ešte chvíľku som posedela pri ohni, oči sa mi však začali zatvárať, takže som sa odporučila do ríše snov. Behom krátkej chvíľky sme sa zozbierali všetci a nastalo úplné ticho, z času na čas prerušené niečím chrapotom. Na dobrú noc a sladké sny sme s Majkou naozaj dostali sľubované pusy, čiže podmienky na príjemné snívanie boli takmer stopercentné. Ráno sme si overovali, čo sa komu prisnilo, ale nikto z nás si to nepamätal. A tak teraz nevieme, čo sa nám to v budúcnosti vlastne pritrafí :-).
O pol deviatej ráno, po úspešnom umytí sa v ľadovej kryštálovej vode, kvalitných raňajkách a ešte kvalitnejšom dodržaní pitného režimu sme sa vybrali na plánovanú túru smerom na hrebeň Javorníkov – hraničnú čiaru medzi Slovenskom a Čechmi, či vlastne Moravou.
Najprv po žltej do dedinky Maríková a potom modrou na Portáš, Kohútku, Malý Javorník a späť na Grúnik. Cestou sme vtipkovali, akáže to bude sranda, keď sa na bod odbočenia pri návrate netrafíme. To sme netušili, že takmer o deviatej večer až takí veselí pri jeho hľadaní nebudeme.
Obuté som mala nové Hanwagy, doteraz použité len raz - na Sandbergu. Bola to pre nás vzájomná výzva, či si na seba naozaj zvykneme a či budeme kamarátky. Keďže sa v auguste chystám do Tatier, chcela som vedieť koľko a v akom stave s nimi vydržím. Na to, že majú spevnenú podrážku, takmer neohybnú - podľa Karola sú vhodné dokonca aj na ľadovec, sme to zvládli celkom obstojne, až na záverečný nekonečný koniec trasy, ku ktorému sa ešte dostanem. Rozhodne však musím kúpiť ešte jedny topánky do lesa. Obuv na skaly je síce fajn ale nie na celodenný pochod lesnou, prípadne poľnou cestou.
V dedinke Maríková, hneď vedľa obchodu stojí krčma. V nej sme mali prvú prestávku – doplnenie tekutín. A tu sa naše ciele začali meniť. Časť skupiny sa pridala k Vladovi2, ktorého členok sa začal ozývať výraznejšie ako bolo potrebné. Rozhodli sa teda navštíviť miestny drevenný kostolík a vyviezť sa autobusom do obce Ráztoka a odtiaľ vyšľapať na Portáš - miesto, kde sa mali obe skupiny stretnúť a vydať spolu na Malý Javorník.
Našu skupinu sme nazvali Sedem statočných – boli sme síce iba šiesti ale za siedmeho sme pasovali statív a tvrdohlavo sme chceli zdolať pôvodnú trasu, dlhšiu o nejaké tie dve-tri hodinky. V zložení Stano, Karol, Emil, Majka, Ivana a ja plus statív, sme sa odpojili od ostatných a namierili si to na modrú. Stano sa ešte vrátil kúpiť si miestny chlieb. Pobavili sme sa, keď nám asi o 10 minút domáci pán idúci okolo nás na bicykli, podrobne porozprával o Stanovom nákupe. Na dedine asi naozaj každý o každom všetko vie :-).
Karol s Emilom pridali do kroku, takže po chvíľke nám z dohľadu zmizli nielen oni ale aj ich ruksaky a ostala naša akčná štvorka – statív už prestávam rátať, lebo od tejto chvíle ho začala niesť Ivanka v ruksaku. Trasa nebola nejako mimoriadne náročná, prvotný výstup sa po chvíľke znormalizoval na pomerne pohodlnú cestu medzi lesom a rúbaniskami. Spestrenie nám spôsoboval prechod malinčím - Majkin komentár po niekoľkonásobnom šľahnutí malinovým prútom radšej nebudem reprodukovať :-). Na jednom z rúbanísk zavelil vodca svorky „OBEEED“ a aj nám ho prichystal - paštétový chlieb s cibuľou a paprikou padol vhod.
Po asi hodinke sme oddychovali ešte raz, tentokrát som potrebovala pauzu ja, začali ma bolieť chodidlá.
Posledná hodinka trasy nám mierne vyrazila dych. Nie opisne, ale doslovne. Najprv sme zostúpili riadny kus dolu do údolia a vzápätí na to, sme strmo museli všetko vystúpať opäť nahor, plus ešte dáke tie metre k tomu. Je sranda ako funguje ľudská myseľ v takýchto prípadoch. S Majou a Stanom sme vymysleli nádhernú verziu rozprávky o žabiakovi a jeho premenách, za normálnych podmienok by nám žiadne podobné somariny na um ani len nezišli. Už si ani presne nepamätám, čo všetko sme do novodobého príbehu zakomponovali, pamätám si len, že mi to prišlo mimoriadne trefné a vtipné. Fotky z tejto časti nemám, bola som rada, že vládzem klásť nohu pred nohu a k tomu pravidelne odfukovať. Skladanie ruksaka, vyberanie foťáka a sústredenie sa na čokoľvek iné už bolo nad moje sily. Výstup sme stiahli z pôvodných smerovníkom označených 50 minút na 35 a tešiac sa na polievku a pivo, vydali sme sa hľadať ostatných súputníkov. Na Portáši neboli. Mobil je však mocný čarodej, vypátral ich na Kohútke.
Keď sme si konečne sadli na terase Kohútky, nohy som si skoro necítila. Aj Stanova obuv dostala zabrať, už si s ním asi veľa nezachodí :-).
Objednali sme si vývar, kapustnicu, zemiakové placky a tvarohovo-čučoriedkové knedlíky, k tomu pivo a bolo nám sveta žiť. Prisadol si k nám aj Karol – ako správny turistický labužník – s kávou a medovým rezom.
Po hodinovej pauze sme sa niečo po 17.00 vydali na spiatočnú cestu, cez Malý Javorník. Vyšlo dokonca aj slniečko, čo sme využili ku skupinovej fotografii. Akurát Emil sa nám vymenil s Vladom2, počet statočných však ostal. Ostatní odišli skôr, keďže sa im už nechcelo čakať na naše dojedenie, dopitie a doodychovanie.
Na Malom Javorníku som toho mala plné zuby, čoho dokumentom je moja nasledujúca poloha.
Na moju otázku „koľko ešte?“ som dostala Karolovu diplomatickú odpoveď: "už to nie je ďaleko". Múdro vymyslel, že mi nemá hovoriť čas, iba optimistické nič nehovoriace údaje. Keďže sme boli na vrchole, myslela som si, že už žiaden výstup nehrozí. Óóóó, aká naivka som bola. Ešte som ani nezošrotovala parenicu namiesto večere, keď sa pred nami objavila voľba – cesta vľavo vedúca zhruba po rovine, to isté cesta vpravo. Mali sme aj tretiu možnosť - cesta uprostred, avšak strmák ako hrom. Môžete hádať, kadiaľ viedla modrá. Tu som už v duchu začala nadávať, chcela som byť na lúke pred chatou, vyzuť topánky, umyť sa v prameni, niečo si vypiť a zaľahnúť do spacáka. Ako to však vyzeralo, od tejto predstavy som bola ešte na niekoľko desiatok minút vzdialená. Aj ostatní už začínali siahať na rezervné generátory, ozývali sa kolená a chrbtice a ranná zábava ohľadne kopy času, prestala byť zábavou a začala byť aj o jeho naháňaní. Bolo štvrť na deväť a my sme síce vedeli, že ideme správne, akurát sme nevedeli, či sme náhodou neminuli značku na odbočenie nadol k chate. Keď Stano zanôtil: „ ak sa dostaneme opäť na žltú, tak aspoň vieme, že sa musíme vrátiť, lebo sme ju prešli“, zúfalo som sa pozrela na Karola. Tá predstava ma zabíjala. Karol sa nad mojim výrazom rozosmial, ukľudňujúc ma „neboj, to sa nestane“. „Och, ani nevieš ako Ti chcem veriť “ ozvalo sa v mojej hlave. O trištvrte na deväť sme konečne narazili na palicu, ktorú tam ako označenie ráno položil Karol a vrhli sme sa strmhlav dole na lúku, kde sme dokonca dohonili aj Vlada1 s Katkou. Keď som si konečne sadla na vysnívaný kameň pred chatou, nevládala som sa už ani tešiť. Prezula som si sandále, vzala uterák a hor sa k prameňu. O chvíľku sa ku mne pridala aj Majka, poriadne sme sa vyčľapkali v chladivej a osviežujúcej vode, a vrátili sa k chate. Na chvíľku som si ešte sadla, odpila komusi tri glgy piva a pomaly a potichu som sa odplížila do nocľahárne – namiesto 4 vrstiev oblečenia z noci predtým som zvolila len dve, aj z nich som ešte jednu dala dole a dve hodiny som sa snažila nájsť si polohu, v ktorej by som necítila bolesť. Vonku bolo veselo, hralo sa na gitare, spievalo aj popíjalo, dokonca som tam započula aj akúsi chlapskú škriepku. Snažila som sa vyzistiť kto je s kým a proti komu, čo som si na druhý deň aj overila – netrafila som sa úplne, len na 50% :-). Okolo 23.00 prišla Majka, robili sme si ešte srandu, ako sa bude Stanovi spať v hrbe medzi nami. Ráno sa totiž rozhodol zmeniť svoje ležovisko tak, aby bol z každej strany obložený babou – ako správny Alipaša. Asi sa mu spalo dobre, na druhý deň sa veľmi nesťažoval, akurát roh jeho karimatky pravidelne zavítal k môjmu oku.
Nedeľný plán bol nasledovný – do pol jedenástej fraj a o 12.00 prehliadka kaštieľa v Jasenici, potom odchod na Čertove a Púlčínske skaly.
Fraj vyzeral nasledovne.
Rozlúčili sme sa s chatou, zniesli do áut smetie a namierili si to do Kaštieľa v Jasenici. Postavili ho Suňogovci v roku 1618 a šlo o renesančnú stavbu. V 18. storočí bol kaštieľ zbarokizovaný a následne bol ešte niekoľko krát upravovaný. Dlhé roky chátral a až v roku 2005 bol zásluhou eurofondov opäť zrekonštruovaný. Nachádza sa v ňom vlastivedné múzeum presunuté z kaštieľa v Orlovom. V pivničných priestoroch sú vystavené staré modely Babiet.
V tejto chvíli som urobila svoju školácku fotografickú chybu. Po odfotení pôvodnej klenby a stropu v kaštieli som zabudla prepnúť ISO z 800 späť na 100, takže všetky nasledujúce fotky sú zrnitejšie ako zrno. Mea culpa – berte ich výlučne ako doplnkové nekvalitné fotky.
Čertove skaly sú pieskovcové skaly na území Čiech, kúsok za hranicou. Tvoria mohutnú hradbu dlhú 150m a vysokú 25m. Sú vyhľadávané horolezcami – skúsenými aj začiatočníkmi.
A prečo sa volajú čertove? Jeden mlynár mal peknú dcéru a tá sa natoľko zapáčila čertovi, že si ju chcel vziať za ženu. Mlynár však z takéhoto nápadníka radosť nemal a preto mu dal podmienku – ak do rána obráti tok rieky Senica, môže si vziať dievča za ženu. Pekelník najprv pozabíjal všetkých kohútov v dedine a potom začal stavať hrádzu. Chytrý mlynár si však jedného kohúta schoval a skôr ako sa rozvidnelo, kohút zakikiríkal. Ako čert niesol kamene na hrádzu, hneď ich pustil a čertove skaly boli na svete.
Po okružnej ceste okolo skál sme opäť nasadli do áut a vydali sa k o kúsok vzdialenejším Púlčinským skalám. V dedine Púlčiny sme našli miestnu krčmu, kde sme si dali olovrant namiesto obeda. Ujo krčmár používal výhodný kurz Skk:Czk – 1:1. Utopence, rezne, morčacia kapsa a iné dobroty spolu s pivom, kofolou a kávou akoby šibnutím zázračného prútika zmizli zo stolov do našich žalúdkov. Hor sa na trasu po modrej. Časť skupiny sa vrátila naspäť do dediny, ďalší sa vydali nahor. Na vrcholku jedných zo skál sme sa rozdelili – časť pokračovala ešte vyššie, časť sa vrátila naspäť po modrej.
Na záver sme si zabékali spolu s týmito tromi krásavicami a počkali sa na parkovisku, kde každý nasadol do priradeného auta a šups naspäť do Bratislavy. Šťastnú cestu!
