Ráno som sa zobudila a na pláne som mala návštevu obchodu so športovým oblečením. Potrebovala som kúpiť termoprádlo a všimla som si, že na Obchodnej v Hudy sporte začali zľavy. Pôvodne som chcela tričká značky Craft, avšak nakoniec to dopadlo inak. Ale naspäť k ránu.
Zjedla som raňajky a popritom som začala hútať, kam sa v taký pekný deň poobede vyberiem. A tu zrazu zvoní telefón. Pozerám, neznáme číslo. Zdvíham a počujem: "Ahoj tu je Karol. Máš niečo poobede?" Karol je výborný fotograf, ktorého poznám z ephoťáckej stránky, boli sme spolu na kurze o jesennej krajine, ale hlavne, píše skvelé články o technike a tipoch ako čo nafotiť alebo upraviť. Pred časom som ho poprosila, že ak niekde s niekým pôjde fotiť a budú mať ešte voľné miesto, budem rada, keď ma so sebou vezmú. A hľa ... "Ideme s Bodym do Neusiedl am See, tak ak chceš, môžeš sa pridať". Body je tiež skvelý fotograf, ktorý na Jesennej krajine vyhral prvú cenu za najlepšiu fotku kurzu a okrem toho je príjemný spoločník na rozhovor. No a obaja títo páni majú zmysel pre humor, takže pobyt v ich spoločnosti je naozaj príjemným potešením.
Juch, srdce mi od radosti podskočilo. Keď som bola pri neusiedlskom jazere v lete na bicykli, ľutovala som, že odchádzame pred piatou, aby sme stihli vlak. To miesto som si zapamätala ako miesto, kam sa chcem vrátiť a počkať na západ slnka. A zrazu, môžeš sa pridať ... a v mojej hlave sa doplnili slová ... a počkať si na západovky pri tom nádhernom majáku, ktorý si chcela v lete nafotiť.
A dilema, čo so sobotňajším poobedím bola v okamihu vyriešená. "Idem s Vami" okamžite zo mňa vyhŕklo. Dohodli sme čas a miesto stretnutia a ja som vystrelila do obchodu, aby som všetko postíhala.
V obchode sa na mňa usmialo šťastie - ujo predavač mi poradil kopec vecí ohľadne umelého verzus vlneného termoprádla, takže Craft som zamenila za Icebreaker. Dostala som aj pár tipov na bundy a nohavice na bežnú turistiku a do dažďa a ešte ako bonus, že ľudia zostávajú stále ľuďmi, bol taký milý, že mi dal zľavu na tričká, hoci zľava má začať platiť až od zajtrajšieho rána. Vrelá vďaka pán predavač, s radosťou sa k Vám vrátim zas!!!
Dobehla som domov akurát včas na to, aby som si spravila obed, odpísala na maily a zbalila fototašku. Musela som vymazať z karty niektoré staré veci, nech mám miesto na tie nové, vyčistiť objektívy, filter - úprimne, ktokoľvek by sa včera pozrel na stav mojej optiky, spokojne by mohol povedať - teda tá Zuza je ale prasa. Dnes to už ale neplatí :-))).
Natiahla som na seba jedno z nových tričiek v rámci testovania jeho vlastností, staré fotogate, obula si turistické boty a hor sa do terénu. V električke, sediac a hľadiac z okna, zostala som zrazu nekľudná. Niečo mi chýba, niečo mi chýba, niečo ... statív - nechala som ho v tej rýchlosti doma. Do prčic - a to ideme na západovky. Pohľad na hodinky mi však nedovoľoval vrátiť sa späť. No nejako prežijem, voda bude nehladká, fotky nie až tak ostré ale pocit, ten mi nikto nezoberie. A okrem toho, aspoň ďalší dôvod na vrátenie sa tam ešte raz.
Som zvyknutá na to, že som všade prvá, vždy na niekoho čakám a iba v ojedinelých prípadoch tomu tak nie je. A ojedinelý prípad bol predo mnou. Na minútu presne som dorazila pod most a neveriacky pozerám, auto aj s posádkou tam už stojí. Sa mi sníva? Nesnívalo, Body s Karolom boli presnejší ako ja. Aj to milujem. Moji rodičia ma totiž vychovali v duchu hesla "Presnosť je výsada kráľov" - akurát, že to " kraľovanie" lezie niekedy poriadne na nervy. Najmä, keď na niekoho čakám vyše pol hodiny. A tu zrazu ďalší dvaja králi :-))).
Cesta bola rýchla, smer Kitsee, Parndorf a Neusiedl. Prvá zastávka bola hneď pri začiatku jazera, ak vôbec môžem niečo také scestné napísať (kde má jazero začiatok a koniec? Bolo prvé vajce alebo sliepka?) Tak teda bola to tá časť jazera, ku ktorej sa dá dostať hneď pri prvej odbočke vpravo, v mestečku Neusield am See.
Keďže stále nemám približovák, fotenie kačíc a miestnej čajky som nechala Karolovi a Bodymu. Sem tam som do vody hodila suchý rohlík, aby bol miestny hyd motivovaný k pohybu, vzlietnutiu, či bitke o sústo. Jednoducho k niečomu, čo môže spraviť fotku tou inou, výnimočnou, jedinečnou.
No a potom sme sa pohli smerom k vode a ...
Presúvame sa na miesto s číslom 2. Je treba prejsť po močarine okolo plota až k malej zátoke. Všimli sme si paraglidový padák, ktorý sa z času na čas zdvihol ponad vodnú hladinu v súlade s veternými poryvmi. O chvíľku už vidíme aj jeho majiteľa, ktorý stojí po krk vo vode a pomaly končí svoju zábavku. Bŕŕŕŕŕ. Pri predstave, že by som v tej vode stála ja, ma poriadne striasa.
A prichádza delikatesa dňa - maják, rakúske more, západ slnka ... chýba už len jeleň v skoku a kokosová palma.-).
Pri tomto obrázku končím, nakoľko to bol posledný mnou udržateľnýzáber. Vyšiel mesiac, ozimilo sa a tak odkladám Nikona do tašky.Divadlo však pre mňa ešte neskončilo, nakoľko len teraz začalo preKarola, ktorý testoval rôzne svetelné možnosti a nemožnosti pod názvom"maľovanie svetlom". Bola to pasia sledovať ho, čo všetko je schopnýpre dobrú fotku spraviť. A to mi verte, že tie fotky boli ... neviemnájsť vhodné slovo ... jednoducho "k sežrání".
