Dovoľte mi predstaviť ich - makromuž Karol a makromuž Izzino. Keď som ich z diaľky pozorovala, pripadala som si ako v divadle, prípadne cirkuse. Čo za pózy, výrazy tváre a radostné nadšenie boli schopní predviesť, keď zbadali nejakého "hmyza", to by som Vám priala vidieť. Nadchli aj mňa. Keď som zbadala nejakého chrobáka, motýľa, pavúka, či lienku, hneď som vykrikovala ako divá. "Vidím žltého pavúka, chcete ho?" Ak odpoveď znela áno, odtrhla som trávu, či kvietok na ktorom sa tá potvora nachádzala a opatrne som im to servírovala priamo pod nos. A keď som potom videla tie makrosnímky, juj veruže sa oplatila všetka tá námaha.
Čas som si krátila hľadaním svojich motívov, keďže môj objektív je na chrobáky prikrátky. A tak Vám teraz pripájam fotky kvietkov, ktoré sa mi postavili do cesty.
Áááááááá, pardón, tu sa mi pritrafil aj jeden chrúst. Namiesto obrázka, kde by tento krásavec zaberal 90 % priestoru, som bola schopná vyrobiť len tento malý portrétik, ako corpus delikti, že som bola naozaj na MAKROvýlete, síce bez MAKROobjektívu, ale zato s dvoma MAKROmaniakmi.
Pokračujem kvietkami ...
Aha, tu je ďalší príšeriak, vraj sa volá zlatohlávok. Bol celý od peľu, v tomto prípade mi naozaj bolo ľúto, že ho nemožiem nafotiť zblízka. Nohy mal celé žlté a ledva sa hýbal, taký bol zaprášený. Vyzeral však spokojne, takže mu jeho "zablatenie" pravdepodobne vôbec nevadilo.
Keď sa chlapci "vyřádili", zdvihli sme kotvy a pobrali sa ďalej. Áááá, prepáčte, zabudla som napísať kde sme sa to vlastne vyskytovali. Vyrazili sme z Devína smerom na Sandberg. Výhľad bol krásny, ani som netušila, že už opäť kvitne repka olejka. Až keď som zbadala žltý pás pod sebou, prebrala som sa, ako ten čas rýchlo beží. Veď je to už skoro rok, čo som fotila repkové polia na Liptove.
Pokračovali sme po modrej a dostali sme sa z lúk do lesa. Na náučnej tabuli boli nakreslené kvety, ktoré sa v tejto lokalite nachádzajú. Medzi nimi bol aj kosatec, či iris nízky, ak ma pamäť neklame. Ak klame, tak kosatec, či iris to bol určite, či nízky, lesný alebo iný, to som si už nie taká istá. Ešte som Karolovi mudrovala, že ten už bude isto odkvitnutý, keď už kvitne repka. Okrem neho sa tu vyskytuje aj nejaká miestna mäsožravka, podobala sa na orchideu - nazvime ju Adela Sandbergová (jej názov naozaj nezostal v mojej šedej kôre). Skúšala som zaostriť svoj zrak a nájsť ju. Bezúspešne.
A tu zrazu, čo nevidíme, mnou zavrhnutý kvet irisu. Izzino sa hneď a zaraz zvalil k nemu a cvakal a cvakal. Po chvíľke sa k nemu pridal aj Karol. Nakoniec aj ja, lenže keď s tým mojim náradím som sa nemohla ani len zďaleka prirovnať k fotkám MAKROmužov.
Karolovi sa ma uľútilo, a tak mi na chvíľu požičal svoj "bajonet". A tak som po prvý krát fotila makrá. Myslela som si, že je to ľahké, ale nie je. Treba vedieť správne zaostriť a prípadný blesk nie je vôbec na závadu. No aj napriek mojej naivite sa na tento typ fotiek teším. Z času na čas som prehnaný detajlista, čo znamená, že makráč bude v dobrých rukách. Chce to len cvik a tréning. Aj v Nepále sa mi zíde. Okrem fialového irisu sme o kúsok nižšie zbadali aj žltý, tu sú moje tri "dielka" - berte do úvahy, že ide o prvotiny.
Pokračujeme ďalej ... Na Sandbergu nám Karol poukazoval skameneliny a ich rôzne odtlačky, ako inak, spravil aj pekné makrá. Ja som tentokrát po foťáku ani "nešáhla". Keď raz viete porovnať výsledok, veškerá námaha je niekedy zbytočná. A tak sa zastavujem pri orgováne, cvak, o chvíľu však vidím Karolov výsledok, cvak, to mi cvakli zuby na prázdno :-). Bolo to, ako keď porovnáte starú škodovku s novou Fabiou.
Medzitým sa kadejako mračilo a vyjasňovalo, každú chvíľku bolo iné svetlo. Tak som si zas raz vychutnala svoje osvedčené motívy. Môžem ich mať nafotené stovky, v prípade, že zbadám mraky a slnko, cvakám ako posadnutá. Tak nejako si predstavujem Viktorku spievajúcu u splavu :-). Nerozmýšľa nad tým, čo robí a prečo, proste stojí a ujúka. A ja tiež (to ujúkanie je nahradené cvakaním samozrejme :-)).
Prichádzame k záverečnému miestu nášho výletu - výbežku kopca pod Sandbergom s výhľadom na Devínsky hrad, rieku Moravu a rakúske polia. Tak si teraz trošku vychutnajte ten pohľad. Kopec je plný kvetov, neviem ich názvy, zato viem že sú to kvietky veľmi milé. Modré a fialové, s tými mám však problém, fotoaparát nechce zachytiť tú farbu. Stále mi to ladí do modra. To je snáď prvý raz, čo zisťujem, že neviem trafiť ani kúsok reálneho odtieňa. No nič to.
A opäť tá obloha ... potvora akási :-).
Ako si tak sedím, hľadím do diaľky a vyhrievam sa ako mačka (pre Svaťa4 kocúr .-)), napadlo mi, že sa teším na svoje nové objektívy, ktoré sem pôjdem vyskúšať. Rakúske políčka sú totiž mimoriadne fotogenické. Nie sú ako naše obrie lány, ale každý kúsok je posiaty inou plodinou a vytvára sa tak krásna mozaika. Ako z lietadla. No a tu, opäť Karolova ponuka na vyskúšanie jeho 400mm ohniska. V tom prekvapení, trdlo, vôbec nerozmýšľam nad statívom, hrdinka, všetko cvakám z ruky, takže takmer každú fotku mám rozmazanú. Úprimne povedané, to delo je ťažké ako sviňa. Budem musieť vziať činky do rúk a natrénovať svoje svalstvo. Tu sú aspoň ako tak použiteľné zábery.
Vraciam sa naspäť ku svojej Sigme, keď nado mnou prelietava hejno holubov. Naháňa ich nejaký dravec, či čo? Niekedy tým vtákom závidím ... rozprestrú krídla a fuk ho, letia kam sa im zachce. Nepotrebujú dovolenku, pas ani nič iné.
Svetlo sa mení na teplé, mäkké, poddajné a tak na záver pripájam pár oddychoviek. Ďakujem za zastavenie a prajem Vám dobrú noc.
