V piatok po práci sme nasadli na IC do Liptovského Mikuláša a taho do hôr. Keď mi Majka navrhla ísť s ňou na lyže, môj prvotný zámer bol vyskúšať nafotiť lyžiarov, ich panning, brzdenie v snehu, jednoducho niečo, čo som ešte nefotila. Vôbec mi nenapadlo, že povstanem na lyže a spravím svoje prvé lyžiarske otočky. Doteraz som totiž na lyžiach stála len raz, na lyžiarskom v 16, tvorila som vtedy samostatné družstvo o počte členov 1 a bez inštruktora, tí boli len dvaja a družstiev bolo vďaka mne predsa len o jeden kus viacej. Lyžovať som sa síce nenaučila, zato som bola najopálenejšia zo všetkých, čo mi vtedy stačilo ku šťastiu. Dnes však už nie :-).
Ráno sme skoro vstali, nasadli do auta - smer Jasná. Prekvapene sme zízali na kolónu áut, ktorá stála pred nami na Záhradkách už o 08.20. Lyžiari sa pobrali na vlek a ja som si to vyšľapala k Mikulášskej chate, chcela som vidieť Vrbické pleso v zime. Bola som tam sama samučičká ako prst. Len šum ihličnanov, vetra a moje kroky. Cvakla som pár záberov a vychutnávala ten absolútny kľud - jeden z okamihov, kedy bol svet zas raz na malú chvíľku dokonalý ...
Po vychutnaní si samoty som sa pobrala na Otupné, kde sme sa mali všetci stretnúť. Tešila som sa na baby aj Ľuboša ako mi budú pózovať pred objektívom, mysliac si aké jednoduché bude chytiť skvelé zábery. Uuuuf, bolo to ťažké. Nie a nie ich zmestiť do objektívu alebo naopak, príliš veľa voľného miesta. Veď posúďte sami.
Na záver lyžiarskeho dňa - hľa najväčší "šikuliak". Mojich 10 minút na lyžiach, kedy som stihla spadnúť (pokyn zatlač na lyžu som pochopila ako tlačenie do viazania a nie prenesenie váhy na koleno spodnej lyže), urobiť zhruba 7 obrátok a zahučať "dajte mi to už z nôh dole!!!". Vrátila som sa do detských čias, kedy keď mi niečo nešlo hneď na prvú šupu, nastúpili moje jedy. Takto som praštila o zem bicykel, nervačila pri tom, ako ma mama učila plávať, či sa môj bývalý muž snažil, aby som správne pochopila nabíjanie zbrane do zásobníka. Po prvom amoku som sa však vždy vrátila a sama, nikým nepozorovaná som to skúšala dovtedy, kým mi to nešlo. S lyžami to bude rovnaké. Hanka s Majkou mi sľúbili, že ma budúci rok vezmú do parády a naučia, ako zjazdiť svah. Vraj predsa len nie som až také veľké poleno. Tak mi držte palce a tu je mojich slávnych 10 minút v obraze.
Majka skladá prilbu a s úsmevom mi vraví? "Vyzúvaj topánky, si na rade."
Šťastné zacvaknutie viazania, ibaže ma chytá triaška.
"Kade?" "Tade" vraví Hanka - moja lyžiarska učíteľnica.
Idéééééééém.
Už som došla.
Opäť ďalší pokus.
Ešte jednu otočku a na dnes stačilo.
O 13.00 sme dali svahu zbohom, sneh sa roztopil na brečku a tak sme šli do rodnej dedinky mojich hostiteľov - do Trsteného. Liptovský kraj je úžasný - hory z každej strany, čistý, čerstvý vzduch a skvelí ľudia so správnym humorom.
V dedinke nájdete zaujímavý cintorín, pôvodnú drevennú zvonicu a aj dom akademického sochára Alfonza Gromu, ktorý by sa bol 22. marca toho roku dožil 85. narodenín. Okrem toho kopec drobných detailov, ktoré rada cvakám.
Večernou prechádzkou pri západe slnka sme zavŕšili sobotný deň a zaľahli do postelí, na ďalší deň nás čakali miestne preteky Horskej služby. Majka, Hanka aj Ľuboš pretekali, ja som tvorila podporný tím.
Do čítania zajtra!
