Úvodný výstup od chaty pomedzi kosodrevinu je fajn. Do nosa mi udierajú samé dobré ranné vône. Horšie je to pri prvom skalnatom výbežku, kde je treba použiť reťaze. Vodopád vľavo takmer nevnímam, a to je čo povedať.
Zhlboka sa nadýchnem, ale opäť na mňa sadá strach. Snažím sa ho predýchať, ale nedarí sa. Nechcem ukázať svoju slabosť, nechcem aby niekto videl moje slzavé oči a tak sa otáčam pri najbližšom možnom kameni chrbtom k Paľovi a nastupuje môj vnútorný monológ. Najprv sa rozrevem (tak aby to nebolo vidno), potom si medzi slzami zanadávam a nakoniec si vstupujem do svedomia a dohováram svojmu detskému ja. „Čo sa plašíš, chcela si chodiť po horách, nielen po chodníkoch, konečne je tu niekto, kto s Tebou chce ísť a Ty tu zrazu robíš cirkusy. Už aj prestaň, prekonaj sa ako už x krát a makaj. Veď keď bude zle, Paľo Ti pomôže." Ešte chvíľku vnútorných pochvál aká som šikovná a ako som všetko, čoho som sa v živote bála zvládla a stop. Vstávam, beriem batoh a leziem nahor.
Prichádzam na to, že reťaz musím držať tak, aby som si hánku nepricvakávala o skaly, lebo inak ma budú veľmi rýchlo štípať rany. Snažím sa nabehnúť na rytmus, ktorý som kedysi nastolila na rakúskom Otscheri, nepozerám sa pod seba ani za seba, zrak upieram vpred. V jednom úseku mi Paľo berie ruksak, takže sa mi oveľa lepšie vyšvihuje po skale. A je to. Úvodný strmák je za nami. Okolo nás prebehnú dve poľky, šinú si to ako srnky. S pocitom ťažkotonážnej medvedice sa na ne radšej viacej nepozerám a pomaličky postupujem suťoviskom. A keď vravím pomaličky, tak to tak aj myslím. Trasa by nám mala trvať dve hodiny aj niečo, ale už teraz idem dlhšie. Vlečiem sa z nohy na nohu. Slnko začína páliť, v ústach mám Saharu, nohy nevládzu. Všetku energiu som nechala na reťaziach, teraz sa vlečiem ako Repinov Burlak na Volge. Čo dva kroky, to dýchacia prestávka. Zjavne som vypila viac vody ako bolo treba, teraz už musím šetriť. Potôčiky sú v toto leto raritou, keďže už vyše mesiaca nepršalo, tých pár stekajúcich skalných kvapiek sa do fľaše nedostane. Paľo sa zľutuje a zavelí prestávku. A tak ležím na obrovskej skale, vyzúvam sa, žužlem sladkú tyčinku a naozaj, ale naozaj sa mi nechce ani pohnúť.
Po štvrťhodinke je čas sa zdvihnúť, inak sa naozaj môžem vrátiť, čo by ale moje ego momentálne ťažko nieslo. A tak opäť postupujem z nohy na nohu, až som konečne pod záverečným úsekom. Keďže po reťaziach zliezajú dáki ľudkovia opačným smerom, sadám si do chládku a čakám. Tatranský chládok je zradný. Cítim ako mi mokrý chrbát chladne, na rukách mi nabiehajú zimomriavky. Vstávam, Paľo mi berie ruksak, keď vidí ako zúfalo hľadím na skalu, nadýchnem sa, škaredo zanadávam a hor sa. Vyzerá to horšie ako to v skutočnosti je, ale akonáhle si takto pekne spríjemním chvíľku, horizontálne upevnená reťaz, vyzerajúca napnutá, naraz povoľuje a ja nečakane klesnem. Zvriesknem od ľaku, našťastie sa zastavujem a preľaknuto sa pýtam Paľa: „koľko ešte?"
O pár minút zliezam z reťaze, sadám si na batoh a nestíham vnímať krásu, ktorá mi je odmenou za všetku tú námahu. Som v sedle. Totálne zmorená, aaaaaaale šťastná. Snažím sa čo to odfotiť, ale ruky sa mi trasú ako starenke. A tak len sedím a sedím, pozerám na prichádzajúcich a náladu mi zdvíha chalanisko, čo vyzerá a frfle rovnako ako ja. Spätné zrkadlá sú niekedy zabávná vec, vidíte na druhom samých seba a smiechu sa nie a nie zdržať.
A tu zrazu, kde sa vzala, tam sa vzala ... hnusná, dotieravá, provokatívna myšlienka razom prerušila moje relaxovanie. „Keď si išla takto hore, ako asi pôjdeš dole, hááááááá?" No nezabili by ste ju? Sedíte si v kľude, konečne nemusíte nič preskakovať, nikam sa driapať, len si tak vychutnávate okamih, všade navôkol sa týčia krásne končiare, ste od všetkého oslobodený a tu hľa kladivom do hlavy. Snažím sa nájsť chodník, ba ho aj nachádzam, ale v tom zbadám človiečika, čo si to k nám mieri z opačnej strany. A kľud ma prejde. Človiečik sa totiž derie spoza dákej skaly a vyzerá, že kolmo. Pýtam sa na reťaze z tejto strany, prichádza záporná odpoveď. Reťazí teda niet a teraz neviem, či sa tešiť alebo netešiť. Táto hamletovská otázka ma prenasleduje vždy, keď som v neistote. A tak chcem rýchlo nadol, večer potrebujem stihnúť vlak.
Rýchlo sa však opäť mení na pomaly, veľmi pomaly. Razom velebím reťaze, lebo tých sa viem aspoň chytiť. Ale tu - tu sa mi odrapne skala spod ruky, tam sa mi šmykne noha, musím sa pozerať dole, a to mi nerobí vôbec, ale vôbec dobre. Na jednom kuse skaly zostanem stáť, únavou a strachom sa rozplačem, už mi je jedno či to niekto vidí alebo nie a kričím na Paľa: „Ja sa tak strašne bojíííím". Nuž neviem, čo by som v takomto prípade robila ja na jeho mieste, asi by ma porantalo z takéhoto „spoluhráča", ale on len v tichu a kľude zaševelil niečo ako „neboj, to zvládneš, iné drevá zvládli" a začal mi ukazovať kam s nohou a kam s rukou. Keď som po chvíľke zbadala v diaľke strechu Téryho chaty, júúúúj bolo že to radosti. Ešte trochu sute, kameňov a sme na klasickom tatranskom chodníku. Pohľad na Spišské plesá, ľudí v ich okolí, vidina veľkej kofoly, to všetko ma preberá k životu a rýchlejšiemu tempu.
A tak sa končí moja ďalšia túra. Uvidíme, čo príde ďalej .-).
P.S. A v tom strese som na niektorých fotkách zabudla točiť polarizačným filtrom, to sú tie čudesné svetlo modré oblohy .-).
P.S1: A všetkým prajem veselého Silvestra a všetko dobré v novom roku :-).
