Spočiatku sa v tme začali objavovať svetelné čiary v rôznych intervaloch, tvaroch, farbách.
Zjavila sa aj zvláštna silueta ženskej postavy, ktorá akoby šibnutím čarovného prútika zostala stáť pred farebnou vesmírnou bránou.
Svetiel pribúdalo, červená sa striedala s modrou a zelenou, sem tam zablikalo ďalšie červené, či biele svetlo, bola som zvedavá, čo bude nasledovať.
Zelené svetlo zmizlo a z modrého a červeného sa začalo formovať niečo guľaté ...
Zdalo sa mi, že vidím rotovaním rodiacu sa včelu alebo osu,
ale v tom som uvidela ľudskú postavu. Kto to len môže byť? Žeby Copperfield skúšal nejaké nové kúzlo a omylom sa zviditeľnil v Bratislave?
Opäť sa všetko rozostrilo, pomiešalo a ešte viac naplo moju zvedavosť.
A v tom skok, vidím jednu ruku, druhú, nohy ... tvár však zostáva tajomstvom.
Ďalší skok, zdá sa, že by to mohol byť ... ale nie, to nemôže byť pravda, to musí byť niekto iný ...
Podľa postoja to tipujem na nejakého šamana ...
Už som celá nervózna, nedarí sa mi uhádnuť hlavného hrdinu ... a to sa mi často nestáva. Ako naschvál, opäť tajomné pomiešanie farieb ...
... a predsa ... je to ON ... čomu som neverila, je naozaj skutočnosť ... ninja ... známy ninja bojovník Khar-chi, osobne. Predvádza svoje umenie, skok vpred, skok vzad, zboku, spredu, zozadu. Stojím tam s otvorenými ústami, nemo sledujem ten neuveriteľne rýchly a zároveň ľahký pohyb.
Nie, nechcem aby to všetko opäť zmizlo, nechcem vidieť ďaľšiu farebnú machuľu. Ninja, vráť sa!!!
Uuuuf, tie tri výkričníky zrejme zabrali ... z jedného Khar-chiho sú vcuku-letu hneď traja. A všetci bojujú ako jeden.
Opäť zmena, snáď ešte uvidím nejaké zaujímavé divadlo, machuľa tomu doteraz vždy predchádzala.
A veru, nemýlim sa. Jeden ninja síce zmizol, ale tí dvaja čo zostali, sa pustili do bitky. Z priateľov sú nepriatelia, ide o boj na telo, pri ktorom mi tuhne krv v žilách ... ktorí Khar - chi je ten dobrý a ktorý ten zlý? Nezostáva mi iné, len veriť na šťastný koniec. Vyrástla som predsa na Dobšinského rozprávkach, to by v tom bol čert, aby sa zlo v dobro neobrátilo.
Fíííha, v zápale boja došlo ku zmene farebného meča, z toho usudzujem že červený (ako inak :-))) ) bude dobrý Khar - chi a ten modrozelený je falošný protivník, ktorý si prisvojil Khar-chiho podobizeň. A tak už viem, komu držím palce. Odľahlo mi. Nevedieť totiž komu držím palce, je pre mňa horšie ako vidieť prehrávať naše hokejové mužstvo.
Červený sa najprv bráni, ale moje palce majú svoju moc, stačí jeden rýchly obrat a hneď má "červeň" prevahu. Už len poriadne vykopnúť a bude to ...
Nuž ale ten sviniar falošný pochopil, že má na mále a opäť prevrátil kabát. Mám tu dvoch červených ninjov a teraz mám byť múdra. A vlastne asi je to ten šťastný koniec, nech vyhrá, či prehrá ktorýkoľvek, môžem spokojne spať, že môj červený je víťaz. V tomto príbehu som s víťazstvom červeného spokojná. Horšie je to v inej rozprávke ...
A tak ako sa Ninja znenazdajky zjavil, tak aj znenazdajky zmizol. Nezostala po ňom ani stopa, okrem tejto modrej skokanskej.
A na záver ako to bolo naozaj? Vo štvrtok poslal Michal mail s návodom na maľovanie svetlom a informáciou, že mu poštou prišli farebné meče, či sa nemáme chuť ísť zahrať. A tak sme sa Ľubka, Michal Karol, Soňa, Slavo a ja na Veľký piatok stretli, hrkli si nejaký ten džús na lodi pri Dunaji a po zotmení blbli ako malí. Špeciálne poďakovanie patrí Soni za kreslenie obrazcov a Karolovi za super ninjovský výkon.
Svetlu zdar a blbnutiu tiež!
