K jazeru sme prišli okolo pol tretej, bolo plné plachetníc. Takže úvod patril práve im, mne ešte hladkalo oči protiľahlé políčkové pobrežie, 300mm ohnisko však bolo príliš slabé na jeho zachytenie. Ale ako kulisa poslúžilo výborne.
Po asi tak polhodinke fotenia sme si doplnili zásoby tekutín v miestnej plážovej "občerstvovni", nasadli do áut a presunuli sa k menšiemu jazeru, asi tak 15 minút východne od pôvodného miesta. Tam som zbadala vodné vtáctvo, hneď som zaľahla na zem, s túžbou postupným priplazením sa k nim, zachytiť detailne ich telá. Podaril sa mi akurát tak tento jeden záber, vtáky ako naschvál, vzlietli a už ich nebolo.
Takže sme to opäť vzdali, nasáčkovali sa do autiakov a vydali sa k starému známemu mólu hneď v Neusiedli. A tam sme si počkali na západ slnka, vychutnávajúc poslednú prázdninovú nedeľu a jej takmer dovolenkovú atmosféru.
Ako som tak sedela na brehu, zbadala som kotviaci čln a v ňom trojicu mladíkov pasujúcich sa s akýmsi lanom. Až o chvíľku, Karol len tak zo špásu poznamenal:" asi budú na ňom chodiť". Ani netušil, že jeho vtipná poznámka je naozaj odrazom ich úsilia. Z trojice to nakoniec zvládol len jeden, prešiel z jednej strany móla na protiľahlý breh, lepšie povedané protiľahlú reštauračnú terasu, ale sledovanie ich hókusov pókusov bolo naozaj príjemné. Spolu s nami ich sledoval aj kopec iných ľudí, takže zvuková kulisa bola tiež perfektná. Hlavne, po úspešnom zdolaní celej dĺžky lana, zborové radostné zvýsknutie a potlesk všetkých sledovačov museli počuť hádam až vo Viedni.
Keď tak pozerám na fotky, ktoré sem pripájam, je mi trochu smutno, nejako to tohtoročné leto príliš rýchlo uplynulo, asi preto, že som ešte stále nemala dovolenku a musím priznať, že mi už neuveriteľne chýba vypnutie motora na dobu dlhšiu ako 4 dni. Ešte musím vydržať september a potom ma už čaká moja vysnívaná himalájska štreka. Juchuuuuuuchúúúúúúú, všetkým nám teda prajem krásnu jeseň, príjemnú zimu a kopec nezabudnuteľných "after" letných zážitkov.
